Nedeľa ráno. Manžel odchádza do zboru a ja zostávam slúžiť doma. Tak si to beriem. :) Varíme, hráme sa, uspávame sa. Uvarím si kávu a idem dumať. Prvé, čo som vydumala sú nejaké čierne smeti na podlahe. V kuchyni na koberci. V kúpelni na tehličkách. V chodbe na podlahe. Hľadám vinný zdroj tohto neporiadku. Ani v nedeľu nemám oddych a už aj zametám a utieram. Myslím si, kedy to manžel urobil? Alebo sa chlapček hral s niečím a rozsypal to? Nespokojná pijem kávu. Ani dobre nechlipnem, zase sú čierne smeti na koberci. Pozriem sa do kúpelni, aj tam sú. Aj v chodbe.

Čo robil manžel, keď to tak poroztriasal všade? Pokúsim sa spomenúť si, s čím sa chlapček hral a čo všetko robil. Zametám zasa, upratujem nepriadok a myslím si: „Ani nedeľu nemám. Len upratujem.“

Umývam sa a všimnem si doteraz najväčšiu kôpku čiernych smetí. Rozčúlená sa zohnem a predtým, ako stihnem si niečo negatívne pomyslieť o chlapcoch, pokorí ma zdroj. Moje papuče. To som bola JA. Celý čas som upratovala za SEBOU. Utierala som MOJE smeti. Nemala som oddych, pretože som JA roznášala čierne smeti. Moja myseľ nemala odpočinok, lebo obviňovala iných. Tam, kadiaľ som chodila, rozniesla som čierne smeti. Potom som to zametala. Potom som to utierala. A pritom som vyjadrovala svoju nespokojnosť, že nemám oddych. A pravdaže, v nevedomosti obvinila niekoho iného.

Predtým, ako začneš obviňovať iného, dobre sa poobzeraj, či to nie si ty. Ak len pracuješ „v nedeľu“ a pritom si nespokojný, všimni si, čo roznášaš za sebou. Ak obviňuješ vo svojej nespokojnosti iných, všimni si, či oni napokoji nespia, alebo neslúžia zatiaľ v zbore, a nevedia o ničom. Ak nemáš odpočinok a len „upratuješ“, zisti, či neupratuješ svoje smeti. Umy sa, a otvoria sa ti oči. Pokorí ťa to.