Air Lumbini.

Po niekoľkých dňoch strávených v rušnom Káthmándú sa vám nikto nebude čudovať, že radi vyrážate na trekingovú trasu.

Lukla je východisková osada pre treky do základného tábora pod Everestom. Z Káthmándú do Lukly možno letieť malými pätnásťmiestnymi lietadielkami alebo mohutnými vrtuľníkmi sovietskej výroby, ktoré údajne majú za sebou afganistanskú vojnu. Nepálci ich kúpili za lacný peniaz spolu s ich ruskými pilotmi. Zafľakovali diery po priestreloch a začali voziť turistov.

Odbavovacia hala káthmándského letiska, určená pre vnútroštátne lety je podstatne skromnejšia ako medzinárodná. Sedíme na plastových stoličkách podobných tým, aké poznáme z bratislavských električiek a čakáme na náš let. Na letiskovej ploche je hustá hmla. Obávame sa, či vôbec poletíme. Do haly každú chvíľu vojde letiskový zriadenec a odvedie nejakú skupinku cestujúcich, len nás nikto neodvádza. Som celkom rád – len nedávno som videl film o leteckej havárii chilských ragbistov s názvom Prežiť a nie som si istý, či by mi chutilo ľudské mäso.

O batožinu sa nikto nestará – nijaké váženie, nijaká kontrola. Zrazu príde zriadenec a vyvoláva cestujúcich spoločnosti Lumbini. To sme my. Nasadneme do letiskového mikrobusu, ktorý nás vezie kamsi do hmly na samý koniec letiskovej plochy. Z hmly sa nečakane vynorí bielomodré lietadielko, ktorého krídla sú k trupu pripevnené oceľovými lankami.

letisko v Káthmándú

Čudný chlapík, nie veľmi dôveryhodného vzhľadu, čosi majstroval s klapkou na jednom krídle.

„Tak týmto máme letieť?!„ vravím si v duchu, ale keďže ostatní nemali námietky, mlčal som aj ja. Bol som si istý, že letieť do tej hmly aj tak nemôžeme, tobôž ak máme letieť kamsi pomedzi vysoké horské hrebene a úzke doliny. Z hmly sa podchvíľou vynárali a zase strácali vozidlá prevážajúce batožinu a my sme sa čudovali, že sa v tom hustom mlieku navzájom nepozrážali. Zrazu doviezli i našu batožinu a začali ju tlačiť do zadnej časti lietadla. Batohov a lodných vakov bolo očividne viac ako sa mohlo do nákladného priestoru zmestiť, ale letiskoví zriadenci boli skúsení. Opreli sa do dverí a opakovanými hokejovými bodyčekmi ich zatvorili. O povolenú záťaž lietadla sa očividne nikto nestará a ak by ste v batohu mali nebodaj samé fľaše s ortuťou, pravé a nefalšované pezinské tehly, či dokonca semtex, nikomu by to neprekážalo. Možno motoru lietadla pri štartovacom manévri, ale toho sa nikto nepýtal. Chlapík na krídle domajstroval, strčil si skrutkovač, kliešte a kus drôtu do vrecka a čosi zakričal do lietadla.

Postávali sme pred lietadlom v presvedčení, že o chvíľu nás musia predsa kvôli hmle zase odviezť naspäť do letiskovej budovy, keď tu z dverí lietadla vykukol chlapík v uniforme a podráždene nás upozornil, že by sme mali nastúpiť, inak odletí bez nás.

V lietadielku bolo tesno. Zmestilo sa doň asi pätnásť pasažierov a na počudovanie aj pekná letuška. Jej úloha spočívala v tom, že tesne pred štartom rozniesla medzi pasažierov na striebornom podnose ako alternatívnu ponuku buď kyslé cumľavé cukríky alebo chuchvalce vaty do uší. Cukríky proti zaliehaniu v ušiach a vatu na tlmenie revu preťaženého motora. Gerojsky som si nezobral ani jedno ani druhé a urobil som chybu. Letuška si po rozdaní vaty sadla na svoje miesto – obrátená k cestujúcim, pripútala sa a až do skončenia letu sa už len usmievala. Usmievala sa najmä na tých, ktorí úsmevy vôbec neopätovali, ba naopak boli bledí, neskôr zelení a počas letu sa s viditeľnými rozpakmi rozhodovali, či skonzumovaný cukrík vrátia naspäť medzi nás alebo nie.

Dvere do pilotnej kabíny sú otvorené. Chlapík v leteckej bunde s tmavými okuliarami má niečo cez dvadsať. Uvažujem koľko má asi nalietané.

pohľad na prístrojovú dosku, za oknom postávajúci záujemcovia o prácu nosiča v Lukle

Zrazu začnú motory lietadla príšerne hučať a ja ľutujem, že som frajersky odmietol vatu do uší. Lietadielko sa rozbieha po štartovacej dráhe a za okienkom všetko mizne v hmle. Mám zvláštny pocit, že na nachádzam kdesi v bermudskom trojuholníku a okolitý svet sa nadobro stratil. Po chvíli sme však vystúpili nad mraky, ktoré sa válali v káthmándskom údolí a hore bol iný svet! Slnečný, veselý a svetlý! Svietilo slnko. Leteli sme na sever preč z hmly a pod nami sa začali stále viac vrásniť prvé predhoria Himalájí. Pri prelietavaní jednotlivých hrebeňov sa s nami vzdušné víry nemaznali. Lietadielko poskakovalo vo vzduchu ako blcha v predsmrtných kŕčoch a v porovnaní s obrovskými horami tak aj pôsobilo. Chvíľami sme sa prudko prepadali do hlbočiny. Vzhľadom na neistú a nie celkom stabilizovanú výšku letu sme na môj vkus prelietavali hrebene hôr len s veľmi malou výškovou rezervou. V nikom by sa krvi nedorezal. Hore je však nádherne a v diaľke sa črtajú zasnežené končiare.         

Pristátie v Lukle.

ulička v Lukle

verejná telefónna hovorňa v Lukle

Lukla leží v nadmorskej výške 2 800 m n. m. v obkolesení hôr. Pristávacia dráha je umiestnená na jedinej rovnejšej ploche horského chrbta. Je prašná, kamenistá a krátka a stúpa prudko do kopca[1]. Zakončená je strmým zrázom, takže pilot musí dosadnúť hneď na začiatku dráhy a má len jeden pokus.

fotografie z internetu, z novšieho obdobia- dráha je už vyasfaltovaná

Po dráhe sa neprestajne ponevierajú nosiči a šerpovia čakajúci na budúcich klientov. Keď má pristáť lietadlo, vybehnú na dráhu strážcovia letiska s trstenicami v rukách a hlasným pískaním na píšťalke vyháňajú všetkých z runwaye. Letecká premávka je tu až nečakané hustá a tak lietadlo, ktoré priletí do Lukly rýchlo vyhodí cestujúcich a batožinu na kamenistú plochu, naloží nový náklad a o desať minút už zahalené v oblakoch prachu vzlieta. Na letisku totiž niet miesta na zbytočné postávanie. Ak sú na letisku dve lietadlá, tretie už nemá kde pristáť.

Lietadlo, ktoré chce pristáť musí po prelete posledného horského chrbta zrazu prudko klesnúť do priepasti a trafiť na krátku pristávaciu dráhu. Ubrzdiť pristávajúce lietadlá na krátkej pristávacej dráhe sa dá aj vďaka tomu, že dráha nie je umiestnená na rovine, ale stúpa do kopca. Naopak pri odlete z Lukly zvažujúca sa dráha umožňuje lietadlám nabrať rýchlosť, aby stihli vzlietnuť ešte pred koncom dráhy. Za dráhou je už len hlbočina. Podľa bedekra tam odpočíva niekoľko vrakov lietadiel, ktorým sa nepodarilo včas vzlietnuť, ale radšej som sa tam nebol pozrieť.

Tak sme teda aj my preleteli posledný hrebeň a zrazu, bez výstrahy, sme začali prudko klesať na pristátie. Pilot nášho lietadla si asi myslel, že jedno z dvoch na letisku stojacich lietadiel mu v poslednej chvíli uvoľní plochu a bude môcť pristáť. Nič sa však nedialo a my sme stále klesali na obsadené letisko. Zdalo sa mi, že náš pilot stratil rozum, ak chce pristáť, pretože sa zákonite musíme rozdrúzgať o druhé lietadlo. Obzrel som sa na ostatných. Všetci boli bledí ako stena. Bledí boli vďaka tomu, že dvere k pilotovi boli otvorené a cez sklo pilotovej kabíny sme videli ten istý obraz ako on - rýchlo sa približujúce letištiatko. Už-už som sa prežehnával, keď tu zrazu začali motory lietadla príšerne revať, lietadlo sa postavilo na chvost a my sme vzlietli takmer kolmo hore. Nemôžem o sebe napísať, že by som bol práve abstinent. Priznávam, že párkrát mi už po alkoholickom záťahu nebolo práve najlepšie. Lenže to, čo prežíval môj žalúdok teraz to bola úplne osobitná kapitola utrpenia. Pilot sa rozhodol kvôli získaniu času urobiť nad letiskom okruh. V praxi to znamenalo, že sme krídlami lízali všetky okolo sa týčiace kopce a už–už sa zdalo, že nebudeme len lízať, ale aj baran - baran bucovať. Tŕpli sme od hrôzy. Našťastie kým sme urobili okruh, letisko sa uvoľnilo a my sme mohli na druhý pokus pristáť.

Vľavo malá parkovacia plocha pre lietadielka a vrtuľníky na letisku v Lukle. Štartovacia dráha ešte pôvodná, kamenitá...

V tvári bledozelených, s rozbúrenými žalúdkami nás začali vyháňať z lietadla. Vypotácal som sa von. Ostrý horský vzduch a citlivý žalúdok spôsobili, že som sa musel oprieť o trup lietadla, na ktorom sa skvel hrdý nápis Air Lumbini. Po návrate z Lukly som sa dočítal, že Lumbini je posvätné miesto vo východnom Nepále, kde sa pred viac ako dvomi a pol tisíckami rokov narodil Siddhártha Gautama (Buddha). Až vtedy som pochopil, ktože to bdel nad našim pristátím.

okolie Lukly smerom do údolia Khumbu

neďaleko Lukly cestou do Khumbu

visutý most cca 2 hodiny za Luklou (smerom do Khumbu)

Útok na letisko v Lukle.

čestná stráž v kráľovskom paláci v Káthmándú

O štyri roky neskôr, práve v čase, keď som silno uvažoval o návrate do Nepálu, som sa z internetu dozvedel, že maoistickí povstalci, ktorí sa znovu zaktivizovali po tom, čo nepálsky korunný princ Dipendra zastrelil svojich rodičov a súrodencov a potom sa pokúsil o samovraždu, prepadli spomínané letisko v Lukle. Podľa novinovej správy zničili letiskovú vežu a pristávaciu dráhu takým spôsobom, že letisko je vyradené z prevádzky. Nuž netuším, čo tam maoisti vyvádzali, ale neviem si dosť dobre predstaviť ako sa dá zničiť niečo, čo v podstate nejestvovalo (letisková veža), respektíve ako sa dá zničiť niečo (pristávacia dráha) čo zničeným dojmom odjakživa pôsobilo.              

Zdroj fotografií:

http://images.google.sk/imgres?imgurl=http://www.mporzio.astro.it/~cola/Lukla_airport.jpeg&imgrefurl=http://

www.mporzio.astro.it/~cola/

Khumbu.html&h=492&w=640&sz=64&tbnid=iftmjGV2wJRLlM:&tbnh=105&tbnw=137&prev=/

images%3Fq%3Dlukla%2Bairport%2Bfoto%26um%3D1&start=1&sa=X&oi=images&ct=image&cd=1

zaujímavá webová stránka o najnebezpečnejších svetových letiskách (vrátane Lukly):

http://blog.czechstreet.cz/index.php/extremy/svetove-nejnebezpecnej-letite/

http://www.world-airport-codes.com/nepal/lukla-4270.html

http://public.fotki.com/AlexeySushkov/nepal-2007/dsc0347.html

a

PF

[1] Z internetu som zistil, že medzitým už pristávaciu dráhu vyasfaltovali.