Ak vyjmeme telo a telesnosť, zostanú nám rozum a cit. Dve zložky ľudskej osobnosti, ktoré by mali byť v harmónii! Potrebu nevyhnutnosti zachovávania takéhoto druhu rovnováhy môžeme predsa nájsť všade vôkol nás: noc a deň, nádych a výdych, aktivita a odpočinok. Aj v medicíne sa pri výskume mozgu dospelo k záveru, že jeho harmonické fungovanie je možné len vzájomným rovnocenným dialógom medzi ľavou a pravou hemisférou.

Harmónia! Rovnováha! Aké krásne a obsažné pojmy, ale ako tragicky sa od nich vzďaľujeme!

Súčasný školský systém totiž rozvíja najmä ľavú hemisféru, ktorá zahŕňa analytické, logické a racionálne myslenie. Naproti tomu fungovanie pravej hemisféry, ktorá je zameraná na intuíciu, emocionalitu, krásno a rozvíjajú ju predmety tvorivého a estetického charakteru, fungovanie tejto hemisféry je doslova potláčané. Takáto jednostrannosť však ostro narušuje prirodzenú rovnováhu a harmonickú spoluprácu oboch mozgových hemisfér.

Tiež treba zdôrazniť, že lekárskou vedou je už dávno dokázané, že akákoľvek časť tela, ktorá nie je pravidelnou a systematickou činnosťou namáhaná časom slabne, ochabuje a zakrpatieva. Neprimeranou stimuláciou ľavej mozgovej hemisféry prostredníctvom jednostrannej rozumovo - exaktnej námahy rastie a rozvíja sa táto časť mozgu dieťaťa až abnormálnym spôsobom, kým pravá hemisféra s jej emocionálno - citovým zameraním slabne a zmenšuje svoju kapacitu. Týmto spôsobom dochádza k produkovaniu rozumovo a vedomostne zdatných detí, ktoré sú však citovými mrzákmi. Naše deti trestuhodne okrádame o primeraný a potrebný rozvoj citovej zložky ich osobnosti.

Rozum bez citu! Čo dobrého z toho môže vzísť?

Ak dnešná generácia detí a mládeže, vychovaná „progresívnym spôsobom“, šikovná, všestranná, rozumovo zdatná, bez zbytočnej citovej príťaže a s chorobnou túžbou po úspechu vyrastie, pocíti túto nesprávnu sejbu na vlastnej koži ako prvá generácia ich súčasných učiteľov, vychovávateľov, rodičov. Oni sa budú v tom čase nachádzať za zenitom svojho aktívneho pôsobenia, zaostávajúc fyzicky, intelektuálne a výkonnostne. A chladný rozum ich vlastných detí, nekorigovaný citom im dá patričným spôsobom pocítiť ich menejcennosť. Svetu bude vládnuť iba chladný, vypočítavý pragmatizmus. A je naozaj otázne, kam to až všetko môže dospieť a či ešte bude možné podobnú nehumánnu spoločnosť rozumových robotov nazvať „ľudskou civilizáciou“.

Dnešný človek je síce vzdelanejší, rozumnejší, ale napodiv nie šťastnejší. Práve naopak! Mnohí sa nostalgicky obzerajú za minulosťou, kedy ľudia ešte neboli natoľko rozumovo zdatnými, nemali množstvo vecí, ktoré my už považujeme za samozrejmosť a predsa boli veselší, družnejší, vyrovnanejší a spokojnejší. Položme si otázku, prečo asi? Odpoveď je jednoduchá: Pretože stav rovnováhy medzi emocionálnou a rozumovou zložkou ich osobnosti ešte nevykazoval taký priepastný rozdiel, ako je tomu dnes, čo sa nevyhnutne prejavuje ako vnútorný nepokoj, nenaplnenie, prázdnota, disharmónia. A z tohto duševného rozpoloženia je už iba krok k hľadaniu pseudovýchodísk, akými sú alkohol, cigarety, drogy a podobne.

K hlbšiemu zamysleniu sa nad touto problematikou ma inšpiroval jeden osobný zážitok. Pri ceste rýchlikom som si vypočul rozhovor matky a jej dvoch detí, s ktorých staršie, asi desaťročné dievča začalo chodiť do jazykovej školy a rozprávalo bratovi, ako sa musí učiť všetky predmety v angličtine. Aby tento jazyk dobre zvládli, po slovensky sa s nimi v škole nikto nerozpráva.

Mladší chlapec hovoril taktiež o svojich zážitkoch zo školy a medziiným spomenul, že si kupoval farby na výtvarnú výchovu. Pri tejto príležitosti sa spýtal sestry, či aj ona má už farby kúpené. Sestra však veľmi rýchlo uviedla veci na pravú mieru tvrdiac, že aj oni by síce mali mať výtvarnú, ale nakoniec bude namiesto nej niečo iného – informatika, alebo čosi podobné. Uvádzam to ako typický príklad toho, ako sa naše školstvo a učitelia stavajú voči už takmer „zbytočným“ predmetom a nahradzujú ich predmetmi omnoho „užitočnejšími a praktickejšími“.

Všetkým, čo tu bolo povedané nie je chcené brojenie proti rozumu. Treba však vyzdvihnúť životnú nevyhnutnosť adekvátneho rozvoja jeho doplňujúceho protipólu – citu! A práve výtvarná výchova, hudobná výchova, estetika, alebo predmety rozvíjajúce manuálne zručnosti, vzťah k prírode a pod., majú schopnosť aktivizovať, stimulovať a rozvíjať pravú mozgovú hemisféru a tým budovať citovo - emocionálnu zložku osobnosti dieťaťa. Je preto treba naozaj hlbšieho zamyslenia sa nad prístupom k uvedeným predmetom v obsahovej štruktúre výučby základných škôl, aby školský systém v nevedomosti a ignorancii deti a mládež nepoškodzoval, ale naopak, aby správne budoval a harmonicky rozvíjal ich osobnosť. A to je možné len v rovnováhe citu a rozumu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.