Odomkla som dvere svojho nového domu. Všade prach a pavučiny. Síce sa tam poriadne dlho neupratovalo, vyzeralo to tam útulne.

Hneď keď som prekročila prah, tak som sa tam cítila ako doma. Vlastne ak sa to tak vezme, tak som bola doma. Všetko tu ostalo zariadené, ale iba zakryté plachtou.

Bol už večer a aj Edward bol dosť unavený, tak som stiahla plachtu z gauču a ľahla som si naň. Edward si ľahol na zaprášený koberec pred gaučom a za chvíľu sme obidvaja zaspali.

Pred spaním mi ešte v hlave behali všelijaké myšlienky. Vidím Marka a Toma, ako nevedia kde som a pátrajú po mne. Lenže mňa zaujímalo len a len jedno. Nájsť Čierneho anjela, ktorý zabil moju skutočnú mamu a moju mamu, ako Alexandru. Len to jediné som chcela. Pomstiť sa a potom sa vrátiť späť do mesta Salzstan zachrániť Čiernych čarodejníkov.

Zaspala som a zrazu ma niečo prebudilo. Akoby som spala len minútu. Lenže do mojich očí mi zasvietilo jasné slnečné slnko. A to čo ma zobudilo bol len Edward, ktorý sa pokúšal dostať k svojím kostičkám, ukrytým v mojom vrecku.

Sadla som si na gauč a rozhliadla som sa naokolo. Keď si predstavím, že tu kedysi žila moja mama, tak sa poteším. Až teraz si uvedomujem, že som skutočne vo svojom rodnom dome.

Po chvíli som sa rozhýbala a išla som na obhliadku domu. Na hornom poschodí boli len tri izby. Jedna kúpeľňa, ktorá bola zariadená normálne. Prešla som do druhej izby – do maminej spálne. Mala tam ešte aj svoje veci. Tie veci síce boli staré, ale ako som si všimla, no také tu ľudia nosia stále.

Prišla som k posledným dverám a otvorila som ich. Boli hneď oproti maminej spálne. Bola som prekvapená z toho, čo som videla. Pravdepodobne to bola detská izba. Všetko také ružové pre dievčatko. Okrem stien, tie boli . . . šedé. Rovnaký odtieň farby, akú som mala aj vo svojej izbe a akú mal aj James.

Odhodila som jednu plachtu, čo tam bola a pod ňou bola moja postieľka. Vankúšik s iniciálami L.W. naznačoval, že to pravdepodobne patrilo mne, alebo mojej mame.

Prechádzala som rukou po drevenej konštrukcii a uvedomovala som si, že moje detstvo sa začalo tu. Mohla to byť aj nádherné detstvo, keby som tak skoro neprišla o svoju matku.

Chytila som sa toho vankúša a zrazu som niečo videla. Mala som zas jedno z mojich videní. Videla som svoju matku, ako beží hore po schodoch a mieri rovno do izby kde som. Je zrejme rozrušená, lebo plakala.

Zabuchla dvere a išla ku postieľke. V tej postieľke som bola ja, ako jednoročné bábo.

„Neboj sa všetko bude v poriadku,“ hovorila tej malej, čiže mne, v postieľke. „Patrolo,“ povedala a z namiereného prútika vyšlo striebristé svetlo priamo na mňa.

Za chvíľu sa dvere otvorili a do miestnosti vošiel vysoký holohlavý muž v čiernom a dlhom plášti.

 „Nemusíš zomrieť, iba nám daj tvoje dieťa. Nie je čisto Biely anjel, nezabúdaj, že ho máš s Čiernym anjelom,“ povedal ten muž. Pravdepodobne to bol Čierny anjel, ale potvrdil, že môj otec bol tiež taký chudák ako on.

V ruke držal prútik a mieril s ním na mamu. Tá kryla postieľku, aby ma nedostal.

 „Nie nikdy ti ju nedám Selion. Radšej ma zabi!“ kričala moja mama. Selion sa len na ňu pozrel a hnusne sa usmial.

 „S radosťou. Exavadra,“ povedal a po tom poslednom slovíčku mama spadla na zem mŕtva. Vtedy z prútika vyšlo zelené svetlo, ako vtedy, keď zabil Alexandru a vtedy, keď chceli zabiť aj mňa. Lenže zrazu ktosi vletel do izby.

„Nie!“ kričal ten muž. Podobal sa na toho, ktorý mi priniesol ten list. Bol mladší, veď prečo nie bolo to predsa pred pätnástimi rokmi. Držal mamine telo a nariekal. „Prečo si to urobil ty zloduch!“ kričal na toho muža, čo zabil moju mamu.

„Aby som sa dostal k jej dcére. Alebo mám povedať, že ku tvojej dcére?“ Selion sa pozrel na mňa v postieľke a potom na toho druhého muža.

„Ona je moja dcéra?“ opýtal sa druhý muž. 

„Áno je. Alebo o pár sekúnd bola. Exavadra!“ zrazu povedal ten prvý muž a vystrelilo na mňa zelené svetlo. Lenže okolo mňa sa zjavila akási bublina a to zaklínadlo sa odrazilo.

Prvý muž na to hľadel nechápavo a druhý so šťastím v očiach. Po chvíli sa otočil ten prvý muž a povedal druhému: „Keď ju nemôžem zabiť, tak jej zoberiem aj to posledné, čo má. Teba!“ Nepovedal ďalej nič, iba z prútika mu vyšlo červené svetlo a zasiahlo druhého muža. Ten sa zatackal a nevedel, čo sa s ním stalo.

„Prečo si to urobil?“ opýtal sa ten druhý muž. Neviem, čo mu spravil, ale poriadne ho to rozrušilo. Ten prvý muž sa len posmieval. „Aby si nikdy nemohol byť pri svojej dcére, keď ťa bude potrebovať,“ povedal a zmizol v čiernej pare.

Ten druhý muž sa pozrel na mňa a podišiel ku mne. Asi neveril, že má dcéru, ale zadívala som mu na krk. Zbadala som znamienko v tvare srdca, ktoré mám aj ja na tom istom mieste. Ten muž ma iba pohladkal a z oka mu vytiekla slza. Ešte raz sa pozrel na mŕtvu mamu na zemi a potom zmizol za čiernou parou, ako prvý muž.

Keď som otvorila oči bola som v tej miestnosti, no na zemi neležala moja mama. Bola som z toho smutná, že som videla to, čo som vidieť ani len nechcela – smrť mojej mamy. Ale niečo so mnou pohlo, keď som videla svojho otca.

Videla som koho mám hľadať. Lenže neviem ako sa volá.  Lenže videla som aj toho, kto zabil moju mamu - Seliona.

Vo mne narastala zlosť a čím viac som chcela nájsť vraha mojej mamy, tak som chcela nájsť aj svojho pravého otca.

            Pustila som sa do veľkého upratovania. Všetko som poumývala a pozametala. Koberce som oprala a aj záclony.

Vonku za domom mala mama záhradku. Bolo to zvláštne, ale bola udržiavaná a čistá. Ešte stále v nej rástli nádherné pestré kvety. Bolo to zvláštne, lebo tento dom nebol obývaný pätnásť rokov, tak sa nemal o to kto starať.

Sadla som si vonku na lavičku a zadívala som sa na kvety. Edward sa poskladal na zem a znova zaspal.

„Čo tu robíte?!“ ktosi na mňa zakričal z vedľajšieho domu. Zľakla som sa a Edward sa až zobudil.

Pozrela som sa doprava a zbadala som staršieho muža. Mal hnedé vlasy a bol chudej postavy. Díval sa na mňa a nechápal, čo tam robím. Podišla som k nemu a on nahodil veľmi udivený pohľad.

Vtedy som zbadala, že má také jasné zelené oči, aké mala aj Alexandra. Asi nemohol veriť tomu, čo videl.

„Lucy?“ opýtal sa. Nič som mu neodpovedala, a tak pokračoval. „Ale veď si mŕtva, nie?“ Pri slove mŕtva mi prebehli zimomriavky po tele až som sa celá striasla.

„Som Lucy Waylinovej dcéra, ale tiež sa volám Lucy,“ povedala som mu. Muž si jedenkrát pretrel oči a asi aj tak neveril vlastným očiam.

„Prepáčte mi, nechcel som vás vyľakať,“ povedal mi. Ja som sa len usmiala a povedala som: „Nemusíte sa ospravedlňovať. Pätnásť rokov tu nikto nebýval a zrazu sa tu niekto objaví. Vaša reakcia bola normálna.“ Stále si ma obzeral a niečo si po tichu sám sebe hovoril.

„Nevedel som, že ste prežili. Po tom útoku Čiernych anjelov málokto prežil,“ povedal a prvýkrát sa pozrel do zeme.

„Aký útok Čiernych anjelov?“ opýtala som sa nechápavo. O tom som teda nič nepočula.

„Bolo to v jeden večer. Všetci spali iba vaša mama bola ako vždy hore a niečo vymýšľala na ochranu proti Čiernym anjelom. Zrazu sa odniekiaľ dovalilo, že Čierny anjeli sú na našej ulici a hľadajú predpovedané dieťa – vás.

Vaša matka sa ponáhľala za vami, aby vás ochránila. Skoro všetkých, ktorí nechceli povedať kde bývate, zabili.  Takže skoro celú ulicu vyzabíjali. Niektorí mali šťastie, že člen ich rodiny sa vedel premiestňovať. Lenže aj tak vás našli. Naozaj som si myslel, že už nežijete,“ povedal a bol dosť smutný v tvári.

„A kde ste boli vy?“ opýtala som sa zvedavo.

„Bol som práve mimo mesta. Toto všetko som sa dozvedel od susedov. Bolo to strašné. Odvtedy to tu vypadá tak, akoby sa tu zastavil čas. Všetko také tmavé a staré.“ Viem si to aj sama predstaviť aké to asi bolo. Všade krik a nariekanie. Všetko mi to teraz kričalo v hlave a nechcelo to prestať.

„A poznali ste dobre moju mamu?“ opýtala som sa. Mužovi sa na tvári zjavil menší úsmev a povedal: „Vaša mama bolo hotový anjel. Milá, dobrosrdečná a vždy pomohla, keď vedela ako. Strašne sa na ňu podobáte. Keď som vás zbadal, myslel som si, že vidím ducha. Taká podoba.“

Pozrel na mňa a prezeral si ma. Pripadalo mi veľmi čudné, keď mi niekto vykal.

„Prosím tykajme si. Cítim sa staro, keď si s niekým vykám,“ povedala som.

„No dobre. Volám sa Jasper Calivender,“ povedal a podal mi ruku.

„Teší ma ja som Lucy,“ povedala a usmiala som sa. Za chvíľu Edward zaštekal, lebo niekto zazvonil pri dverách.

„Tak ja už musím ísť,“ povedala som a pobrala som sa do domu.

„A dokedy sa tu zdržíte?“ opýtal sa ma Jasper. Otočila som sa a usmiala som sa.

„Dokým nebudem mať pokoj v duši,“ povedala som mu a zavrela som za sebou dvere.

            Edward už nepokojne stepoval pri dverách a čakal, kto je za dverami. Otvorila som a zbadala som Kathryn, no nebola sama.

„Ahoj Lucy,“ povedala pohotovo a usmievala sa. „Ja som ti to hovorila, že sa na ňu podobá,“ povedala Kathryn potichu tej osobe vedľa seba.

Tá osoba, aby ste boli v obraze, bola staršia. Pravdepodobne Kathrynina mama. Podobali sa na seba.

„Lucy si to naozaj ty?“ opýtala sa ma tá staršia žena.

„Som to ja,“ povedala som a usmiala som sa na Kathryn. Nechápala som totiž, čo odo mňa chcú.

Zrazu ma tá staršia žena objala a plakala. Popri tom však hovorila: „Lucy, zlatko moje som rada, že ťa vidím.“ Po chvíli sa odtiahla.

„Prepáčte nechcem byť neslušná, ale kto ste?“ opýtala som sa neznámej ženy.

„Pravdaže si to nemôžeš pamätať, bola si ešte malá. Volám sa Jessie Whiteová a som tvoja krstná mama,“ povedala a usmiala sa na mňa.

„Poďte ďalej,“ povedala som ich a odviedla som ich do obývačky.

„Vôbec sa to tu nezmenilo,“ povedala moja krstná mama. „Asi preto, lebo tu nikto od vtedy nebýval.“ Sadli sme si na gauč a Edward sa poskladal zas do spánku.

„Som trochu zmätená z toho, čo sa deje. Viete len nedávno som zistila, že moja mama je vlastne Lucy Waylinová,“ povedala som a pozrela som sa na chrapkajúceho Edwarda.

„Ako to?“ opýtala sa nechápavo Jessie.

„Žila som u maminho brata a od malička mi hovorili, že on a jeho žena sú moji rodičia. Vlastne svoju mamu som si ani len nepamätala, a tak ma len ušetrili od bolesti, ktorá by mi spravila veľkú bolesť.“

Kathryn aj Jessie sa na mňa dívali a chápali ma. Ich pohľad bol ukľudňujúci a po tele sa mi rozlialo teplo.

„Takže ty si vôbec nevedela, kto je tvoja skutočná mama?“ opýtala sa ma Kathryn.

„Vôbec som to nevedela. Až do mojich šestnástich narodenín. Už mi je skoro všetko jasné a viem, že moja mama bola milá, dobrosrdečná a výborná Biela čarodejnica,“ povedala som a v duchu som bola na ňu veľmi pyšná.

„Vieš o tom, že bola aj dobrá bylinkárka? Mala aj obchod,“ povedala mi Jessie. Videla som, že má v knihe niečo a o bylinkách, žeby mala obchod o tom som nevedela.

„Nevedela som to a darilo sa jej?“ opýtala som sa. Jessie sa usmiala a povedala: „A ako. Jej krémy boli jednoducho úžasné. Darilo sa jej, no po tom, čo zomrela museli sme obchod zavrieť.“

„A prečo ste ho museli zavrieť?“ opýtala som sa.

„Jej krémy nikto nevedel napodobniť. Iba ona vedela, čo tam dať a ako to spraviť. Vraj to aj niekam písala, no nepovedala kde,“ povedala Jessie. Môj pohľad mi spočinul na mojej taške.

Tá čarodejnícka kniha. Je predsa plná takých receptov na krémy a šampóny. Spomenula som si však aj na tú stranu o Čiernych anjeloch.

„Poznali ste môjho otca?“ opýtala som sa Jessie. Tá sa pozrela do zeme a povedala: „Nepoznala som ho. Tvoja mama sa s ním raz pohádala pre niečo a odišiel. Odišiel, keď tvoja mama čakala teba a bola v prvom mesiaci tehotenstva. Ani ona sama nevedela, že je tehotná. Ale tvoj otec sa volal Mark. To som si istá, že sa volal Mark.“ Zvláštne aj môj brat sa volá Mark. Vlastne teraz už môj bratranec sa tak volá.

„A neviete ako sa volal priezviskom? Neviete kde býva?“ pýtala som sa moc, ale chcela som o ňom vedieť všetko.

„Bohužiaľ nepamätám si jeho priezvisko a ani neviem kam odišiel potom. Bolo to už hrozne dávno,“ povedala a pozrela sa na mňa.

Jessie s Kathryn boli u mňa ešte dosť dlho. Rozprávali sme sa o mojej mame. Dozvedela som sa, že bola tichá, ale vždy bojovala za správnu vec. Vraj v obyčajnej rastline vedela nájsť liečiv krém a aj jeho použitie.

Tak veľmi by som chcela byť ako moja mama. Viem podobám sa na ňu, ale chcela by som byť taká aj z vnútra. Pomáhať ľuďom ako sa len dá.

            Keď Kathryn a krstná mama odišli, rozhodla som sa ísť spať. Na gauči som sa moc dobre nevyspala, a tak som išla do maminej starej spálne. Z tašky som si povykladala veci na stolík a dala som si mobil na nabíjačku.

Zajtra je spln a ja by som si mala dať okuliare. Zapla som mobil a prišli mi samé zmeškané hovory od Marka aj od jeho otca. Jeden bol prednedávnom, a tak som len teraz čakala kedy mi zazvoní mobil. Zatiaľ som stihla nakŕmiť Edwarda a ísť sa umyť.

Za chvíľu počujem ako mi vibruje a zvoní mobil. Na obrazovke mi zasvietilo meno otec, a to znamenalo, že to je Tom. Nemala som chuť sa s nimi rozprávať, ale musela som to predsa len niekomu povedať.

Zdvihla som a povedala: „Prosím?“ Aj keď som nevidela toho človeka na druhej strane, počula som ako si uvoľnene vydýchol.

„Lucy, si v poriadku?“ opýtal sa ma. Ako som hovorila na začiatku, nemám chuť sa s ním rozprávať.

„Daj mi Marka,“ povedala som dosť jasne, ale Tom tomu ani nechápal.

„Čo? Prečo?“ pýtal sa nechápavo.

„Len mi ho daj!“ zvýšila som trochu hlas. Stále som sa hnevala na otca, no na Marka som sa vôbec nehnevala.

„Lucy? Si v poriadku?“ opýtal sa hlas, ktorý mi pripomenul moju rodinu.

„Som v poriadku, veď na mňa dáva pozor Edward,“ povedala som Markovi a pozrela som sa na Edwarda, ktorý zase spal.

„Prečo si nechcela hovoriť s otcom?“ opýtal sa ma Mark. Len pri slove otec mi zvieralo žalúdok. Chvíľu som bola ticho a potom sa Mark znova ozval: „Lucy si tam? Čo sa ti stalo?“ Vedela som, že Markovi sa môžem so všetkým zdôveriť.

„Len to slovo - otec. Mark dobre vieš, že to môj otec nie je, a tak ťa prosím aby  . . . .“ bola som ticho, lebo ani sama som nevedela, čo povedať.

„Aby som ho oslovoval Tom?“ opýtal sa Mark.

„Presne tak,“ povedala som po tichu, no za chvíľu som pokračovala o niečo hlasnejším hlasom.

„Vieš viem kto je môj otec a chcem ho nájsť.“ Teraz pre zmenu stíchol Mark.

„To som rád. Tak mi povedz kto to je. Je milý? Ako sa volá?“ pýtal sa Mark, no na väčšinu otázok som mu nevedela odpovedať.

„Viem iba jedno, že je Čierny anjel, a že sa volá Mark. Nič viac a nič menej. Preto ho chcem nájsť. Chcem vedieť kto vlastne je a pre to urobím čokoľvek,“ povedala som odhodlane a Marka to poriadne zmietlo.

„Tvoj otec je Čierny anjel a ty ho chceš ísť hľadať? Veď to je nebezpečné! Môžu ťa zabiť!“ hovoril mi Mark. Vtedy som nepociťovala strach, no iba veľkú túžbu pomstiť sa.

„Idem ho hľadať a nikto a nič ma v tom nezastaví. Tak ahoj Mark,“ povedala som a zložila som. Mark chcel určite ešte niečo povedať, ale nestihol.

Ihneď som si vypla mobil a uložila som sa na spánok. Vedela som, že Mark má pravdu. Môžem pri tom aj zomrieť, ale musím vedieť, čo sa stalo v ten večer, keď moju mamu zabili a na otca niečo zoslali. Musím to vedieť. Musím!