Čas uzavretý do dňa,

mlčky sledujem život z okna,

koľko ciest sa skrýva za prahom,

nechcem už o tom snívať,

prináša mi to iba slzy.

I keď sa o mňa slnko opiera,

dnes slnko necítim.

Zas ma objíma prázdnota

a oddávam sa znova hudbe

nech prehluší môj krik.

Pohybujem sa ako prikovaná,

to je tou reťazou,

nikdy nehrdzavie.

Svetlo sa čudne láme,

neprichádza celé,

cez  mreže na tráve,

ako rozpoltená duša.

Čakať už nemám vo svojej trpezlivosti,

preto znova kričím v slzách

a prežívam v snách,

v prianí,

že raz začnem žiť

a zacelím prázdnotu

v mojej mysli

a srdci.

13.3.07