Niektoré veci idú až podozrivo ľahko. Tri dni v maximálnom strese hľadám po byte prepúšťaciu správu. Tri nekonečne dlhé dni. Keby stres u mňa nespôsoboval úbytok na hmotnosti, tak poviem,že tri zbytočné dni. Ale nepoviem to..

Dnes som to vzdala. Vlastne včera. Zašla som za svojou obvodnou lekárkou a vysvetlila som jej situáciu. Jasne,že som neporiznala,že mám začínajúceho alzheimera a netuším,kam som tú správu dala. Zvalila som to na decká. Zosunuli papiere za masívnu dubovú skriňu..
"Čo s tým?" - pýtam sa s nevinným výrazom v tvári. Vzápätí navrhujem riešenie. - "Vyžiadate kópiu vy, či mám ja?" - a teším sa z toho,že mám vystarané. Odpoveď moju radosť zamrazila. Nekompromisné "vy" ma ešte dnes máta.

V práci bol chaos. Príliš veľa zmien naraz. Mena, systém, program.. Uff.. Ale tak. Zvládla som. Všetko,okrem vybavenia tej kópie..

Dnes som vstala skoro ráno. Môj budík nepustí. Mám ho vbudovaný v sebe. Čas spánku sa naplňa spolu s mojim močovým mechúrom. Cestou späť sa pristavím pri okne. Vytiahnem žalúzie a zadívam sa na tu krásu von. Nová päťcentimetrová vrstva snehu a na neho dopadajúce svetlo pouličných lámp dáva môjmu mestu zvláštne čaro. Dívam sa očarená a teplo z radiátora mi hreje nohy. Vonku je ticho a kľud. Sledujem brieždenie a začínajúci život. Teplo objímajúce moje telo je príjemné..   Len ktovie do kedy bude - pomyslím si v duchu a vzápätí potrasiem hlavou. Nebudem myslieť na zlé veci. Všetko bude dobré.. Treba tomu veriť, Ell.. - sama seba upokojujem tak,ako keď som upokojovala mojich dvoch synov po stretnutí s netopierom.

Šuchnem sa do postele. Priviniem si k sebe horúce telíčko môjho najmenšieho. Vonia šamponom a detskou nevinnosťou. S ním v objatí plánujem deň. Úloh je veľa. Dúfajme,že sa ich podarí naplniť..

Je 9:12.. Gynekologičku som vynechala. Ale práve som si na chirurgii vybavila kópiu prepúšťacej správy.

Niektoré veci idú fakt ľahko..

Škoda, že nie všetky..