Viezla sa vo vlaku. Práve sa vracala domov z prázdnin. Od babky. Babka bývala v takej zašitej diere, kde bola iba krčma a obchod, v ktorom predávajú maximálne rožky a párky. A tak, nečudo, že mali každý večer hot-dog a ona pribrala dobrých päť kíl... No a čo? Prečo by som sa mala snažiť dobre vyzerať? Je mi to jedno. Ja sa takto cítim dobre, a ak sa to niekomu nepáči, je to jeho problém. ,Ale naozaj? Naozaj sa sama sebe takto páčiš? Naozaj sa nikdy nezľakneš, keď sa ráno pozrieš do zrkadla? Nebolo ti lepšie s plochým bruchom a chudšími nohami?¢ spýtal sa jej akýsi hlas v jej vnútri. Musela mu dať za pravdu. Takto to už ďalej nejde! Musím so sebou začať niečo robiť. V poslednom čase mi je všetko jedno a už mi to začína liezť na mozog... rozprávala sa sama so sebou už doma na posteli a pritom do seba tlačila biely rožok s nutellou. Zhnusene sa na neho pozrela a naštvane ho hodila do skrine oproti posteli. Rožok sa na ňu pripleskol natretou stranoua pomaly sa šmýkal dolu, pričom zanechával hnedú čiaru na dverách. Nie! Takto to nikam nevedie! Ak budem postupne stále viac a viac priberať, budem vyzerať ako nejaká fast-foodová Američanka s troma bradami. A potom si už vonkoncom nenájdem žiadneho chalana... uvažovala Veronika. Vyzliekla sa do spodného prádla a postavila sa pred zrkadlo. Plesla si po bruchu, ktoré síce nebolo úplne ploché, ale nepotrebovalo sa prihlásiť do súťaže „Super telo“. Potom si rukou prešla po zadku a stehnách a zhodnotila ich ako veľmi neuspokojivé. Zaškerila sa na seba a potom sa potichu rozplakala. Podišla ku chladničke a zúrivo z nej začala vyhadzovať všetky potraviny. Po chvíli bola zem posiata omáčkami na špagety, zeleninou, čokoládami a inými vecami, ktoré boli podľa nej príliš kalorické – všetkým. Potom začala zúfalo búchať päsťami do steny, až nakoniec od vyčerpania zaspala...
Mama pred ňu položila dnešnú večeru. Kuracie prsia na zelenine s kari ryžou. Veronika sa na to pozrela, potom zdvihla hlavu k mame a vzápätí sa zdvihla zo stoličky a utekala na toaletu, porozprávať sa zo záchodovou misou.
„Čo je ti?“ ustarostene sa spýtala mama, keď videla svoju dcéru bezradne sedieť na studených kachličkách so zelenou tvárou.
„Len mi prišlo zle od žalúdka. Asi som sa prejedla,“ poznamenala Veronika chvejúcim sa hlasom. Bola zo dňa na deň slabšia a priesvitnejšia. Vlasy jej vypadávali a nechty lámali. Všetko oblečenie jej začalo byť malé a keď na telocviku náhodou spadla, hneď mala obrovskú modrinu. Začala užívať nejaké vitamíny, ale veľmi to nepomáhalo. ,Tu by pomohla len teplá domáca strava a prísun bielkovín...¢ povedala jej spolužiačka, ktorá hneď spozorovala, že s jej kamarátkou nie je niečo v poriadku. Postupne jedla z desiaty stále menej a posledné dni si ju už vôbec nenosila. Stačilo jej nejaké jablko a voda. Tej vedela vypiť veľa. Zo školy sa hneď ponáhľala do fittness centra, kde hodinu makala na bycikli a potom desaťkrát preplávala bazén. Domov prišla úplne vyčerpaná a v okamihu ako si ľahla do postele, zaspala. A takto to išlo už niečo vyše dvoch mesiacov. Spočiatku bol každý len rád, že robí niečo pre svoje telo, ale keď to už zachádzalo do extrémov, prestalo sa im to páčiť. Dohovárali jej, aby sa zase poriadne najedla, ale ona bola neoblomná. Tvrdila, že keď sa teraz naje, už neprestane a zase bude „tučná“.
„Prejedla? A z čoho? Z toho jedného jablka a ovsených vločiek? Nebuď smiešna! Ak to takto bude pokračovať, odveziem ťa do nemocnice, nech to tam do teba natlačia aj nasilu. Nebudem sa pozerať, ako mi dcéra mizne pred očami! Toto som už raz zažila a nechcem si to zopakovať,“ povedala bezmocne jej mama a pritom si spomenula na seba samu vo Veronikinom veku. Tiež sa snažila schudnúť, až sa napokon naozaj dopracovala do nemocnice.
„Mami, prosím ťa, nerieš to. Nechaj to na mňa, ok?“ odpovedala Veronika a odtrepala sa do postele. Po ceste prešla okolo zrkadla. Zbadala svoje útle telo, bez gramu tuku navyše. Zadívala sa na svoje ruky, ktoré boli značne chudšie než predtým. Brucho už vôbec nemala a pod tričkom sa jej rysovali rebrá, ktoré boli v plavkách úplne vidno. A svoju tvár už takmer nespoznávala. Vpadnuté líca, bledé pery, krvou podliate oči a žilky, ktoré jej vystupovali od krku a rozvetvovali sa na každú stranu. Bola strhaná, unavená a bezvládna. Pozrela sa na svoju mamu a povedala: „Dobre, zober ma do nemocnice, už sa na seba nemôžem ani pozrieť,“ a sklopila svoj zrak. Mama sa šťastne usmiala. Zvládla to! Priznať si, že má problém, je polovica úspechu. To ostatné už pôjde samo. Bodaj by som to aj vtedy tak dokázala... pomyslela si a pozrela sa na svoje vychudnuté telo...
Komentáre
Peknéé
SaSKA
a dik za pochvalu :-)
Lucia, dobrééé, páčilo sa :)
A nebudeš mať u šéfredaktorky NO!Limity prieser, že si článok už publikovala?! ;)
hogofogo
... pozerám, že veľa vecí riešiť cez známosti ;)
Lucy...
hogo
phil
krsniatko,
Lucia
phil, essence
essence: dakujem, som rada :-)
pjeknee... wow
mata
btw. ako tvoje clanky? mas na starosti kocku - septmeber a geniov :-) do septembra to chcem mat na stole! :-)
okaokaa... sefka...
A no s tym podtextom newem newem... co povedala vacsia sefka ako ty?
mata
maxi sefke sa to pacilo, podla nej je to "bomba" :-D takze moze byt...
a nezabudni pisat!!!
Super,