Poznám dni, ktoré milujem pre ich nádherné farby, keď všetko naokolo jje rozžiarené a ja cítim ako láska sveta cez každý pór mojej pokožky vstupuje mi vstupuje do tela. Usmievam sa bez dôvodu a správam bláznivo. Ľudia krútia hlavami, ale pritom sa tešia so mnou. Svet je dokolý.

Poznám dni, ktoré milujem pre ich šedé farby, keď vonkajšia krása nechce prekážať, stiahne sa do úzadia a ja vnímam skutočnú krásu, ktorá nie je povrchná, vidím hĺbbku a význam. Pri pohľade na ľudí v autobuse sa usmejem alebo radšej odvrátim, aby som nemusel sledovať ľudské nešťastie. Prechádzam ulicami s hudbou v ušiach, cigaretou v ruke a moja mysel sa nezastaví. Vidím všetky pekné veci, ktoré iní prehliadajú a ohavnosť v tom čo sa im páči. Cez utrpenie vidí človek svet inak. Len málo ľudí pociťuje rozkoš v utrpení, sú to ľudia ktorí sa hrajú s ohňom. Ja preklínam tieto stavy, úzkosti, no oslavujem minúty, keď môžem vidieť svet taký aký je.

No čas, keď som spokojný a necítim ani šťatie ani smútok je stratený čas..

Ak mám byť úprimný, je to veľká nuda. Pocit radosti, aleboo pocit pohody je pekný, nenáročný, ale prázdny. To je zistenie ku ktorému som dnes prišiiel. Pocit pohody a bežného zanepráznenia nás nikam neposúva. Neukazuje nám nové obzory ani nám nič nevysvetľuje. Nempomáha nám v živote ani nám neškodí. Je ten správny. Keď sa nič nedeje ani sa nič nepokazí. Neriskujeme poranenie, všetko je poistené.

Keď sme mladí dávame svojim citom voľný priebeh, dávame im možnosť prejaviť sa. Sme hlúpy. Nevieme aké sú nebezpečné. Nevieme ako dokážu city zraniť. No vo cvhvli keď pocítime prvý úder od života sa zľakneme. Pri druhom si už dáme pozor, aby ten tretí neprišíel. Pri tretej rane nadávame na seba za svoju nezodpovednosť a neopatrnosť. Ako sme to mohli dopustiť? Ako sme mohli dopustiť, že nás opäť dokázali zraniť? Už si dávame pozor a pri každom poranení duše sme stále opatrnejší a opatrnejší. Už sa nás veci nedotýkajú ako predtým. Necítime vône sveta ani si nevšimneme kvitnúcu záhradu. Zbavili sme sa utrpeni. Zbavili sme sa všetkého pekného, pre strach z bolesti škaredých vecí.

Dospeli sme. Sme pripravení na život.

Radšej chcem prežiť svoj život ako nula, radšej chcem chodiť po svete sám. Hoc aj umriem ak to bude treba, no nikdy nechcem povedať zbohom, nechcem sa stať jedným z radu strojov, ktoré každý deň opakujú večný algoritmus. Nikdy nechce dovoliť vitriolu aby pošpinil moje telo. Chcem ostať dieťaťom ak to bude nutné. Prosím nenútte ma byť dospelým.

Maniodepress forever :)