Som len lesná víla, divožienka, ktorá príde kedy chce, aj odíde kedy chce, len si tancuje bosonožky v tráve plnej rosy a zriedkakedy môžeš vidieť odlesk jej vlasov medzi stromami. Áno, to som ja, len miznem, utekám a lákam smrteľníkov do svojich spárov. Spútavam, ale nemôžem byť spútaná. Každý pokus meniť ma, nútiť ma, mi mení dušu na kameň až nakoniec ostanem zakliata. Jar sa zmení na zimu. Ja som tá, čo chce buď všetko alebo nič.

 

Nie som súčasťou davu a nestojím v rade, nie som tridsiataprvá. Horí vo mne oheň, ktorý sa nedá zahasiť a môže ma popáliť. Potrebuje dobrého správcu, ktorý si je istý svojimi činmi, svojimi citmi a myslí na následky. Som večne mladá, nevinná a hriešna zároveň.

 

A moje vnútro kričí.

 

Kričí: „Stoj!“ A kričí : „Choď!“ A vie, že aj tak bude oklamané. Potrebuje niekoho, kto vie načúvať a nie niekoho, kto vie poučovať a vytvárať si vlastné súdy. Inak nastane boj, kde víťaz nebude, iba porazení...

 

Som žena alebo vydesené dieťa, ktoré sa chúli v kúte svojej izby? Neistota sa mi usídlila až v končekoch prstov na nohách. Svet na mňa číha na každom kroku. Kde utiecť? Kam sa skryť? Chcem zavrieť dvere a nechať všetko za nimi. Byť dievčatko s hrsťou plnou farebných lentiliek a kučerami zopnutými sponkou s motýľom.

 

Ale niet cesty späť.