Intenzia smútku prestala vnímať prvé čísla a najslabšie impulzy začala zasielať tri krát.

Hej, včera som ešte chcela, aby si ma neľúbil a aby si konečne prestal. Včera som mala chuť podpáliť ti dom a poslať ťa do Ugandy na pár rokov, nech pochopíš, ako...

Ach. Nechcem to písať. Nechcem na seba myslieť, ako som včera šalela a chcela ťa vymazať so svojho života, ako som chcela vidieť tvoje slzy pochopenia. Nechcem myslieť na teba, ako sa tam niekde pod tou škrupinou zožieraš a nechcem aby si už viac ľudí sácal preč. A namiesto pekných dní, zažiť aspoň trochu lásky.

Hej, ja viem. Kričal si, že ťa ľutujem.

Hej, hovoril si, že to nevie nikto a ja to viem len náhodou.

Hej, kričal si ako veľmi ma miluješ, ale takto to nechceš.

Nechcem písať riadky, ktoré by popreli všetko predtým, nechcem písať ako veľmi ťa milujem. .

Hej, plakala som, že na ľútosť už neverím.

Hej, nestíhaš. Nedokončíme nič čo rozrobíme. Neodčiním každé slovo čo som vypustila z úst a možno už nikdy sa s tebou nevyspím.

Nie tak z ľútosti. Nie z lásky.Nie z vášne. Neviem či to ochopíš, neviem, či ti to niekedy poviem. Neviem či to vydržím. Neviem ako to zvláda tvoja rodina. Neviem nakoľko ma poznačíš, neviem ako dlho s tebou dnes zostanem, neviem ako dlho budem smútiť potom...

Ale zostanem. Odstránim ľútosť a pomôžem ti. Už chápem.