Ľuďom never, lebo sa to neoplatí. Aj tak ťa vždy sklamú, oklamú... aj tak spravia, práve to, čo nečakáš. Ver len rodine a cudzím nikdy! Priatelia neexistujú, aspoň nie celoživotní, iba ak dočasní... atď.

Takto nejako si to pamätám. Takto nejako sa mamine slová vrývali do mojej mysle už od útleho detstva. S trochou naivnosti som im spočiatku nepripisovala žiaden význam, neskôr som im pripísala niečo veľké - v zmysle - moje neomylné pravidlo.

A tak som sa s ľuďmi samozrejme bavila. Ale nikdy som im nič neprezrádzala, aspoň nie nič fakt dôležité, snažila som sa obchádzať témy, ktoré by v situácii - bod zlomu - mohli zákerne a nevraživo použiť proti mne. Stále som očakávala nejaký útok, podraz... denno-denne som obozretne obchádzala trvalé kamarátske vzťahy. Ale potom mi akosi tie mamine slová začali vypŕchať z hlavy... Musím konštatovať, že našťastie.

Nevravím, ľudia bývajú aj zlí. Ľudia vedia zraniť. Ale toľkí vedia aj pomôcť a stáť pri človeku. Napokon, to, že nikto nie je dokonalý, nevzniklo len tak z vetra... Mala by som si ľavou rukou poklopkať na drevo, lebo ešte stále sa dosť bojím, že sa mýlim, lenže tak povalentínsky to chcem napísať... Ďakujem tým, čo vedia pomôcť. A je ich celkom veľa. Či už ochotou spraviť niečo pre mňa, doniesť a vypísať papier, požičať knihu, posedieť a pokecať, napísať niekoľko veselých správ na povzbudenie..., alebo spraviť naozaj niečo doslova namiesto mňa. Stretla som viacerých skvelých a úžasných ľudí. Pôvodne som chcela napísať niečo ako poloanonymný zoznam :) ale to by sa nedalo a na tisíc prercent by som na kohosi zabudla... Zostaňte takí, akí ste... Myslím, že - ak ma poznáte - veľmi dobre viete, že v tomto článku som spomenula aj vas :)))

PS: Ale nejaka fotogaléria by sa na pobavenie veru hodila :)))