Pýtajú sa, čo je láska...
a ja mlčím.
Nemám odpoveď...
Možno je láska ten pocit,
ktorý zohrieva krv v žilách,
ktorý núti srdce biť a mozog nemyslieť.
Možno je to ružový opar za viečkami,
pole slnečníc, strom odetý v jeseň,
alebo dieťa v kočiari je jej dôkazom.
Možno je abstraktná, možno ju chytím,
možno odletí, zmizne, zabolí a už sa nevráti...

Dokážem lásku popísať?
Bohužiaľ, nemám pero básnika,
ani skúsenosť umierajúcej ženy,
mám len svoj malý svet
a tam je láska farebná.
Vo farbách dúhy,
so sloníkmi na koncoch a tieňmi vnútri.
So žiarivým úsmevom,
teplou náručou a nožom za chrbtom.

Je vášnivá a červená a zatemňuje myseľ,
opantáva, klame, zamotáva, hrá...
je nečistá a zvrátená...
A všetci ju chceme.

Láska je to ticho v hlave
a možno aj pocit tvrdo zažitý,
zažratý niekde hlboko...
nepominie...to nie,
hnevám sa na lásku,
na masku na jej tvári,
na to, že klame a bolí a zároveň je tak krásna.

Ale asi práve to bude na nej to krásne...

26.1.2010