"Prosím?"- Saya zdvihla mobil, keď začal vyzváňať už po siedmykrát. Zaklapla naštvane notebook a prešla s telefónom do tmavej obývačky.

"Prepáčte, môžete to zopakovať?"

"Iste, dovolal som sa slečne Saye Pageovej?"

"Áno, to som ja."

"Voláme z baru Heaven, z mobilu pána Nagana. Radi by sme zavreli, je dosť hodín, ale pán Nagano sa opil a odmieta odísť pokiaľ poňho neprídete. Mohli by ste ho prísť odviezť, prosím vás?"

"Pán Nagano?"- spýtala sa zarazene.

"Nagano Yui."

"Ach iste, fotograf. Môžem tam byť za pätnásť minút."

"Veľmi pekne ďakujem."

Saya zložila, vzala kľúče od auta, škatuľku cigariet a zbehla dolu schodmi. Prečo vlastne ide zachraňovať to otravné decko? Zapálila si cigaretu a zahla do ulice, kde sídlil bar Heaven. Vošla a rozhliadla sa po prázdnej miestnosti. Za barom sedel Yui a svoju šticu hnedých vlasov mal poriadne strapatú. V ruke zvieral prázdny pohárik a hlavu mal položenú na ruke.

"Slečna Pageová?"- vrhol sa k nej majiteľ baru.

"Áno."

"Som tak rád, že si ho už vezmete."

"Robil nejaké problémy?"

"Nie, len hovoril o vás, že.."

"Nechcem to vedieť. Len mi ho naložte do auta."

Ochota ju prestávala baviť. Majiteľ si prehodil Yuiho cez plecia a tiahol ho von z baru. Yui sa nezobudil ani, keď ho hodil na sedačku auta. Majiteľ ešte niekoľkokrát poďakoval Saye a konečne zavrel bar. Chlapec otvoril oči kúsok pred Sayiným domom.

"Ak mi ovraciaš auto, tak ťa hodím rovno na cestu a bude mi jedno, čo sa ti stane."- povedala, ani naňho nepozrela.

"Nie je mi zle."- znel opito.

"Čo ti to napadlo?"

"Som dospelý."

"Si normálny?! Takto sa chovajú deti, nie dospelí ľudia."

"Čo je zlé na tom, keď si človek trochu vypije?"

"Ty si sa ožral Nagano! A ja vôbec nechápem, prečo som po teba chodila."

"Záleží ti na mne."

"Nezáleží."- odvrkla.

"Saya."

"Nehovor mi Saya. A už vôbec nespájaj moje meno s tým nežným tónom."

"Prečo? Nerozumiem ti."

Neodpovedala. Zaparkovala auto pred svojim domom, vystúpila a prešla k vchodu. Yui na ňu chvíľu zarazene hľadel, potom sa kolísavo vydal za ňou. Uškrnula sa a zamkla auto. Dvere mu nepodržala a on do nich trafil až na piatykrát, dvere bytu nechala otvorené, vedela, že bude chvíľu trvať, kým Yui prekoná dve poschodia. Začala variť kávu, na hodinkách svietilo pol tretej. Keď pariace šálky položila na stôl, Yui už sedel na pohovke a žiarivými očami sledoval Sayine telo.

"Prečo máš anglické priezvisko?"- spýtal sa Yui, keď vypil kávu a začal vnímať svet triezvejšie.

"Môj otec je Američan, mama Japonka."

"No vidíš."

"Čo?"- zdvihla jedno obočie.

"Odpovedáš na otázky, ani to veľmi nebolelo, však?"

"Táto nie."

"Žila si v Amerike, že?"

"Áno. V Japonsku žijem len rok. Megumi sa o mňa po príchode dobre postaral."

"To je ten blonďavý muž, ktorý ťa všade sprevádza?"

"Áno okrem iného, môj manažér."- usmiala sa.

"Takto ti to pristane. Keď sa usmievaš, si naozaj pekná. Prečo sa usmievaš tak málo, Saya?"

"Pretože úsmevy si treba zaslúžiť."- do očí sa jej pomaly vracal chlad. Yui cítil, že chvíľa úprimnosti sa pomaly končí, skúsil šťastie ešte naposledy.

"Čo sa ti stalo?"

"Láska sa mi stala."- zašepkala.

Yui na ňu hľadel, miluje ju. Tak veľmi ako nikoho iného. Ona hľadela do okna. V očiach znovu chlad na tvári maska. Vedel, že ak sa teraz niečo spýta vyhodí ho. Vstal a prešiel k nej, otočila k nemu tvár a svojimi očami, tak neprirodzenými na ženu japonskej národnosti, ho prepaľovala. Mal pocit, že mu vidí snáď až do duše. Alkohol z neho vyprchal tak rýchlo, ako ho v tom podniku do seba hádzal. Sklonila hlavu, on priblížil svoje pery k tým jej, ona sa sípavo nadýchla, no nepohla sa a on tie pery spojil.

Zobudil sa. Bolo ráno, no skôr dopoludnie. Ležal v posteli v Sayinom byte, ale vedľa neho bola len odhrnutá prikrývka a plachta na dotyk chladná. Niečo mu hovorilo, že tá žena, čo sa s ním včera vyspala niekam zmizla a on ju už možno neuvidí. To včera nebola Saya ako ju spoznal, to bola Saya, ktorá písala svoje prvé knihy. Saya predtým, než sa jej tá láska stala, ako povedala. Vstal z postele a vyšiel zo spálne. Správne predpokladal, byt bol prázdny. Na chladničke našiel pripnutý list žltého papiera. Asi nebola zvyknutá nechávať odkazy, komu aj.

Keď budeš odchádzať, zabuchni dvere. Osprchuj sa, naraňajkuj, ešte si pospi, čokoľvek chceš, len vypadni, kým sa vrátim domov. Prídem o desiatej, vážne vypadni. Zbohom.

Na spisovateľku to bol strohý odkaz. Zvláštny. Napísal by ho ktokoľvek. Osprchoval sa, vzal si z misky jablko a ešte sa poobzeral po byte. Bol prázdny. V rohu obývačky bola sedačka a dve kreslá, kávový stolík a domáce kino v stene. Nič viac. V kuchyni bola len linka, ktorá zrejme patrila k vybaveniu. Po skrinkách našiel zopár pohárov, pár tanierov a malú sadu príboru. Žiadne hrnce, zrejme nikdy nevarila, používala len rýchlovarnú kanvicu. V spálni bola len posteľ a malá skriňa s pár vecami. Najkrajšia bola pracovňa. S krásnym mahagónovým stolom, strieborným notebook-om, kopou papierov a zopár obrovskými knižnicami plnými kníh. Čalúnené kreslo v rohu miestnosti ako jediné pôsobilo domácim dojmom. Akoby v tom byte ani nežila, akoby celý svoj čas trávila tu medzi knihami. A to aj robila. Odišiel.

Joahnnie