Sme jedinou krajinou, kde si politik môže dovoliť urážať svojho voliča. Sme jedinou krajinou, kde si môže neschopný a hlúpy ekonóm dovoliť hrýzť ruku, ktorá ho kŕmi a to dokonca beztrestne. Čo sme vlastne za národ ?

Pracoval som skoro desať rokov v Anglicku. Vlastne som sa vrátil na Slovensko len kvôli tomu, že sa nám s partnerkou malo narodiť dieťa, a chceli sme, aby sa to stalo doma. Dodnes si tento krok vyčítam. Na Slovensku sa totiž cítim oveľa viac cudzincom, než tomu bolo v Anglicku. Neustále som terčom rôznych opatrení, ktoré robia ľudia, čo nepoznajú poctivú prácu, ani problémy obyčajného človeka. Ľudia, ktorí by sa v inej krajine možno ocitli vo väzení, no rozhodne nie vo vláde.

Je paradoxné, že dodnes nikoho nezaujíma, ako vznikla spoločnosť, ktorá má dnes v rukách spravovanie mýtneho systému. Nikoho nezaujíma, že rekonštrukcia hokejového štadióna zhltla toľko peňazí, čo by v Lotyšsku vystačili na výstavbu šiestich štadiónov a úplne nových. Nikoho nezaujíma, že politik za svoje kroky zásluhou prekrútených zákonov nenesie žiadnu zodpovednosť. Nikto sa nepýta, kam idú jeho dane a ako sa využijú. Nikomi nevadí, že sa rozdávajú rôznym pochybným firmám ako tzv. stimuly, čo potom tieto subjekty veselo zneužívajú. Nikoho netrápi, že upadá zdravotníctvo, školstvo a niekto to chce opäť plátať peniazmi najchudobnejších. Tých ľudí, ktorých podviedol jeden špekulant so sľubmi o dvojnásobných platoch, a iný špekulant veselo rozpredal majetok štátu a dnes ich trestá za vlastnú neschopnosť.

A tak ma napadá otázka, čo robiť, aby sa moje deti mali raz lepšie. Zrejme neostane nič iné, len odchod niekde do zahraničia, niekde, kde ma budú mať za človeka, budú si vážiť moju prácu a nebude ma mať volený politik za nejakú ovcu, ktorú môže beztrestne a kedykoľvek ošklbať. Niekde, kde národ dokáže vyjsť do ulice, keď ho volení zástupcovia klamú a okrádajú, a nemá problém sa ich zbaviť. Niekde, kde sa nebude tolerovať dlhoročné odvádzanie pozornosti od problémov rôznymi národnostnými ťahanicami, ktoré vyvolávajú len politici pre vlastný prospech.

Úprimne povedané, som sklamaný z toho, čo za niekoľko rokov po návrate na Slovensko vidím. Vidím hromadu zbabelcov, ktorí tárajú v krčmách o tom, ako zle sa majú, ale nie sú ochotní pre lepší život bojovať. Nebojujú za svoj osud, či osud svojich detí. Myslia si, že svoje problémy vyriešia pri poháriku a zabudnutí. Alebo čakajú, že to za nich urobí niekto iný, a oni si v závetrí počkajú na výsledok - ak bude dobre, pridajú sa, ak nie, pohotovo ukážu prstom - to on, my nič.

Mal som možnosť vidieť na vlastné oči protesty v Írsku. Ľudia protestovali proti rôznym opatreniam, ktoré sa chystali, a to väčšina zarába niekoľkonásobok toho, čo Slováci. Nie sú ochotní niesť zodpovednosť za špekulantov v bankách, nezodpovedných politikov, či rôzne kšefty, uzavreté na základe hodnotení pochybných ratingových agentúr, o ktorých je veľmi dobre známe, že sú v područí veľkokapitálu a politikov. Na Slovensku však neprotestuje nikto. Všetci sú spokojní ? Dlho nebudú.

Napríklad, pomaly sa blíži termín, kedy podľa pôvodných plánov bude spoplatnená aj osobná preprava, či už formou mýta, a možno aj na cestách I. triedy. Pohonné hmoty sú už dnes najdrahšie v Európe /v prepočte na príjmy obyvateľstva/, v bežných životných potrebách dlhodobo patríme medzi najdrahšie krajiny Európy /tiež v prepočte na príjmy obyvateľstva/. A tak zrejme neostane nič iné, len odísť z tejto banánovej republiky ...

Mimochodom, hoci nepatrím medzi fanúšikov Jána Slotu, jeho výrok, že ...  Slováka asi treba tresnúť po hlave kladivom, aby sa prebral ... začína byť aktuálny. Hoci, už neverím, že by to pomohlo.