Myslím si, že najpodstatnejší v živote sú ľudia...

Kedysi mi to zvykla opakovať jedna moja kamarátka, čo sme spolu bývali na vysokej škole..

"Vzťahy, moja, vzťahy.. to je dôležité... Všetko v živote ti môže padať, ale nie vzťahy, to si zapamätaj", povedala...

Vždy sme sa smiali, odkiaľ sa v tom chudom a vysokom tele, ktoré rado rozmaznáva samo seba, berie toľko rozumu...

"Kam na to Miška chodí?", pýtali sme sa jedna druhej... "Na všetko má názor, všetkému rozumie, všetko roztriedi a zaradí!", smiali sme sa..

A tej vysokej osobe, ktorá sa na mňa dívala zhora, nie preto, že bola namyslená, bolo zavše všetko jedno... Aj známky, aj škola, aj učitelia, aj názory iných.. Ak sa jej chcelo spať celý deň v posteli, alebo sa len dívať na telku, tak sa dívala. Ak sa jej chcelo stráviť noc s chalanom, ktorého spoznala v ten večer na úplne cudzej internátnej izbe... Tak... Neváhala...

Mladosť, pochabosť, ja viem...

Napriek tomu, tieto slová mi stále rezonujú v hlave...

"Vzťahy...Vzťahy!!", opakovala...

A mala pravdu... Je úplne jedno, čím si zarábate na chlieb. A aj to ako vyzeráte, aká je z vás gazdiná, alebo dobrý manžel... Ak si neviete spočítať kamarátov aspoň na prste jednej ruky... Takých ozajských... Potom asi.. Niekde bude problém...

PS:

Nejde v podstate len o to? Aby sme sa v tej svojej nedokonalosti tak nejak "stretávali"? Odpúšťali si, smiali sa, navzájom poznali svoje slabé stránky a robili si zo seba plastelinu?.... Nejde potom všetko ľahšie? Inak? Možno aj lepšie?....

Každopádne, určite... veselšie...