O divných pocitoch a prvej jednotke ...

 

Celý týždeň som nejako mimo prevádzku. Nie, nie som chorá, ani ma choroba neobchádza. Len...najskôr som strávila víkend v rozmýšľaní dať, či nedať výpoveď a odo dňa keď som v škole výpoveď dala, zase rozmýšľam nad tým, či to bolo a je správne rozhodnutie.

Zatiaľ som celú svoju pracovnú etapu strávila v škole medzi deťmi. Nič iné som nerobila a po pravde priznávam, že som ani neuvažovala nad tým že by som časom zo školstva odišla. Prečo aj. Baví ma to a dovolím si neskromne povedať, že mi to aj ide. A predsa. Čas môjho odchodu dozrel.

Priority vo forme školy a mojej budúcnosti zvíťazili.  V utorok som si bola doobeda na turnaji s chlapcami vylepšiť náladu a poobede som spravila jedno rozhodnutie, ktoré ma mrzí. Tú výpoveď som jednoducho dala. Neviem, naivne som si myslela, že mi bude lepšie. Veď ma čakajú už iba dva mesiace presúvania sa medzi bydliskom, prácou, školou a tréningami. Dva mesiace neustáleho prevážania sa taxíkmi po celej Bratislave, naháňania seba a času.

Napriek tomu, neviem. Rozmýšľam, či som sa rozhodla dobre, alebo zle. Hľadám plusy a mínusy, píšem, trhám... a šaliem, točím sa v začarovanom kruhu... . Nie, ja viem, skôr dúfam, že to rozhodnutie je správne. Je správne vzhľadom k tomu, že chcem chodiť aj naďalej do školy. Chcem dokončiť niečo, čo ma baví a v budúcnosti ma to aj uživí.

Len mi je  ľúto, že istá etapa môjho života končí, ráno mi už nebude zvoniť, nepôjdem po chodbe a spoza rohu sa nevyrúti Lenka a nespýta sa “ no čo, aké bolo rande... ako sa máš... ideme na turnaj ? “ Nepríde niekto, ako malá Ivanka a nedonesie mi štuple do uší s tým, že „ to ti posiela mama, lebo veľa kričíme “... nebudem nikomu tvrdiť, že ma doniesol bocian a brata mám v ZOO.... O chvíľu príde koniec. Je to nemenné a také divné....

Napriek tomu jedna časť končí a druhá začína. Začína tá, ktorej sa nechcem vzdať. Kvôli ktorej, v noci pozerám do anatómie obložená učebnicou latinčiny a slovníkom, tá ktorá ma pohlcuje. Novými ľuďmi, spolužiakmi, iným pohľadom na život a svet. Táto etapa sa zatiaľ rozbieha dobre. Musím ešte ponaháňať dosť známok, ale základ v žiackej knižke (mimochodom je na nej nejaký grafiťák...) už je.

V piatok som dostala prvú jednotku. Že, odpoveď z etiky. Keďže som etiku učila u prvákov minulý rok, bola by hanba, dostať niečo iné. Otázky aj skúšajúca boli v pohode. Odpoveď že písomná, alebo ústna... ústna pani profesorka... skôr pokecám, než napíšem... čo je etika, morálka a mravnosť, spomenuli sme Hippokrata a jeho prísahu a ľudské práva... no a potom, že odpoveď za jedna... tak som vytasila na pani profesorku moju novučičkú žiacku knižku v zelenom obale ( aby sa mi náhodou tie jednotky nezašpinili..) zapísala jednotku (musela som jej ukázať stĺpec kam tá jednotka patrí a napriek tomu, sa podpísala do okienka pre rodiča... asi ma chce adoptovať... ) a ja som spokojne odkráčala do práce... Spokojnosť netrvá dlho a vôbec nie večne. Trvá len chvíľu. Chvíľku, pokiaľ sa ma šéfka nespýtala, či som si to dobre rozmyslela, či neľutujem, veď som s tými deťmi toľko dosiahla...veď mi budú chýbať...  

Neviem, čo chcela počuť. Ja viem, že ľutujem...a vie to aj ona... ale momentálne sa nedalo inak...