Na radostné spomienky sa dobre spomína, na bolestné už ťažšie. Vracanie sa do minulosti môže rozdúchať utlmené pocity, ktoré vzbĺknu, pokiaľ ešte nie sme so skutočnosťou vyrovnaní.

Niektoré blogerky otvorili svoje srdcia a načreli tentokrát v článkoch aj komentároch do tematiky vzťahov s ich otcami,
- ktorých láska im chýbala: "myslim,ze lasku mi nahradzovala matka, a takisto mamin otec, dedko, ktoreho som mala velmi rada, a ktorý už bohuzial nie je medzi nami. " (Viera),

- ktorým dokázali odpustiť: "Ja som si nakoniec uvedomila, že mám byť hrdá na to, že nosím pod srdcom "môj sen" a začala som sa ľuďom kľudne pozerať do očí. ...
Moja mama mi neraz vyčítala, že ja som otcovi odpustila to, ako sa ku mne správal počas môjho tehotenstva. Ona však nechápala a stále nechápe jednu vec. Ja som cítila, že ho to mrzí a jednoducho som mu minulosť nepripomínala a nevyhadzovala na oči."  (gorda),

- ktorých násilie bolo súčasťou dospievania detí: "aj na bitky si pamätám, ale potom, ako sme sa proti nim postavili (bola som ešte malá), vzdorovala som a bolo mi jedno, či ma udrie alebo nie, prestali a veľmi som túžila po tom, aby ma udrel (keď som bola staršia)" (dionea)

- ... a ostatné u Hoga
 

Tvrdé, kruté, ale aj pekné zážitky, ktoré po sebe zanechávajú, snáď si to ani neuvedomujúc, naši otcovia.