Zajtra je pondelok. Hej, je. A čo? Len ďalší pondelok.

Už to nie je prvý deň v škole po prázdninách. A v bruchu mám predsa ten pocit, krásne sladko-slano-horko-štipľavý ako niekedy. Sladké očakávanie návratu, slané slzy rozchodu s letnými láskami a dlhými večermi, to všetko sprevádzané horkosťou ranných vstávaní. A ako čerešnička na torte ten divne štipľavý pocit, neidentifikovateľný, skôr len tušený ako skutočný, ktorý dodáva celému poslednému prázdninovému večeru punc jedinečnosti.

Ten pocit mi ostal. To jediné. Už nejakú tu chvíľu nemusím. Zajtra ráno sa nestretnem s kamarátmi, nebudeme sa smiať na príhovore nášho roztraseného riaditeľa v preplnenom bývalom kine Gerlach. Zajtra ráno nepôjdeme na tajňáka na pivo do nejakej zabudnutej krčmičky, kde budeme s istou dávkou strachu obracať pohľady vyľakane k dverám vždy, keď niekto vôjde. Veď čo ak by to boli rodičia. Alebo mamina kaderníčka. Alebo otcov kolega. Alebo babkina susedka. Alebo, alebo, alebo.

Zbytočné slová o zbytočných obavách. Žiadne vstávanie, žiadne očumovanie nových prváčok, ktoré sa roztrasene krčia v predných radoch, ktorým jedno naše žmurknutie dokáže roztriasť ich dokonale oblé kolená na dokonale hladký nohách, ktoré sa končia až v dokonale vypuklých zadočkoch. A myšlienky mi už nebezpečne letia pod sukne. Odbočka. Len taká digresia. Nepodstatné. Žiadne prváčky, na čo na ne myslieť.

Zajtra je pondelok. Hej, je. A čo? Veď je to len ďalší, normálny, praobyčajný pondelok.