Možno som chcela žiť v ilúzii... ale na čo mi mala byť dobrá.... to naozaj neviem. Asi som chcela veriť tomu, že ma už zlo nemôže stretnúť. Alebo ak by ma aj stretlo, že by som ho dokázala oškrabať až k tomu dobru čo by sa teda, podľa mojich predpokladov, malo pod ním skrývať. Možno som si chcela nahovoriť, že zlo, čo bolo na mne páchané, ten páchateľ nemyslel vážne. Že to so mnou, ako s osobou, nemalo nič spoločné, že to len okolnosti ho priviedli k takému konaniu.

Hádam, že to pramení z toho, že som chcela byť milovaná. Nechcela som byť terčom nenávisti, posmechu, negatívnej závisti, niekoho nepriateľom... správala som sa tak, aby takto nabité vzťahy nevznikali. Vždy len dobro, pomoc, útecha, vypočutie, terapie, poradne, úsmev, dotyk, pohladenie...

Veriť, že to je podstata aj iných ľudí bolo len niečo ako... odľahčenie vnímania existencie okolitého sveta. Spoločnosti. Ale je to ilúzia. Teraz to už viem. Ľudia nie sú dobrí a ani nebudú. To, že ja sa správam priaznivo k iným absolútne vôbec neznamená, že oni tak budú zaobchádzať so mnou. Ale tu je otázka svedomia. Čistoty môjho svedomia... môžem sa ja správať k iným tak ako si zaslúžia? Pričom to, čo si zaslúžia zisťujem podľa toho, že vidím ako sa správajú, ako konajú- ale vždy to je len odhad, lebo vidím len fragment celkového správania sa. Človek môže mať v súkromí problémy, po nociach plakať a ja mu môžem ešte aj uškodiť. Mám to zohľadniť? Mám sa na človeka pozerať komplexne? Alebo ho vnímať čisto len cez našu interakciu..? Nechcem nikomu krivdiť, ani ubližovať... ale môjmu dobru sa skáče po hlave, je využívané a jeho nositeľ sa potom trápi, takže načo vlastne?

Mám pocit, že táto viera mi nič nedáva, ľahšie sa mi nežije a dokonca ju už vnímam ako vieru v ilúziu. Sebaklam. Ale čo sa so mnou stane keď sa „oslobodím“? Na čom bude stáť moja filozofia? Naplno si uvedomovať toto zlo a zákernosť ma môže uvrhnúť do pesimizmu a depresie... Síce... kto vie.