Graduation day
14.09.2008 09:39:04
Záverečný výcvik bol ukončený simuláciou letu DXB-LHR (Dubaj-Londyn Heathrow) s ozajstnými pasažiermi, nešikovne stvárnenými mladšími praktikantmi, ktorí ešte len začínali so Service Training, preto ich poziadavky na servirovanie drinkov boli duchaplne skromne. Príprava a servis tak nakoniec prebehli v pohode a menšej panike, ako som očakávala, rovnako i otázky inštruktorov postradali na zákernosti a zaludnosti, aká je im vlastná. Pričítam to ich cielenej snahe urýchlene sa nás zbaviť a rozumne sa vyhnúť únavnému drilovaniu rovnakých informácii známym tváram. Všetci sme si tak mohli hromadne vydýchnut a s ocakavanim sa pripravit na den D, Graduation ceremony, ktory nastal osudovo symbolicky 11. septembra 2008. Nemusím zdôrazniť fakt, že v rámci môjho jedinečného šťastia tráviť dni osamelo bez jazykového pochopenia duše blížneho, som bola v auditóriu natrieskanom asi viac ako 400 ľuďmi, opäť jediná Slovenka. Slova čelných predstaviteľov spoločnosti o výnimočnom šťastí ocitnúť sa medzi vyvolenými 6-timi percentami jedincov (z celkového poctu 86 tisíc ľudí, každoročne sa uchadzajuch o tuto prácu), ktorí bez ujmy na duševnom zdraví prežili konkurz, pracovne interview, sťahovanie do novej krajiny, kultúrny sok a intenzívny výcvik v Training College, ma výnimočne dojali tak, že som takmer zaslzila. Pri spomienke na nedavnu minulost mi zrazu intenzivne chýbala moja rodina, priatelia, bývali kolegovia, spolubývajúce. Chýbal mi môj zbožňovaný čierny kocúr, ktorého neočakávanú smrť som oplakávala pred niekoľkými mesiacmi. Chýbali mi zelene stromy, svieži dážď, nedbalé prechádzky po meste, Trnavsky jarmok aj bocikova paštéta (verte či neverte, v tejto krajine je pojem „meat spread“ absolutne neznámym). Chybal mi niekto, komu by som konečne mohla zložiť hlavu na ramena a zbaviť sa statusu vyvolenej. A najviac zo všetkého mi chýbalo moje vlastne ja, ktoré sa z neznámych dôvodov rozhodlo sentimentálne zotrvať v mysli na Slovensku...
Komentáre
letuška