chcem horieť ako komíny slovnaftu, ako tie betónové falické monumenty chrliace oheň. áno, janka, viem kde sú nováky. hovorí, že tam je päťtisíc obyvateľov a jedna detská diskotéka. hovorí, že vyhrala lístky na next, hovorí, že sa so slavom spoznali tiež cez fórum radiohead.sk. cez prestávku, medzi houtkampom a supersilent, spolu hovoríme. nikto ma nikdy neučil hovoriť, ale predsa hovoríme.
hovorí, že nemá lístok, hovorím, že o jednej v noci revízori už moc nechodia. hovorí, že nevie čo by tu na slovensku ešte pol roka robila, a preto chce ísť do anglicka. au-pair.
chcem horieť ako váš motor, zvnútra horieť, ako motor tor or r. slavo po pätnástich sekundách ticha hovorí, trochu nuda, nie? hovorí, takto to vyzerá, keď sa zídu traja zhovorčiví ľudia. hovorím, tak dobre si rozumieme, že si už nemáme ani čo povedať. asi to tak bude. janka sa smeje. čo sa smeješ, povedz aj nám. smeje sa, že sme ticho. smeje sa a nešikovne si zakrýva ústa. škoda, že je z novákov. každú sekundu si ukazovákom posúva hore okuliare, je zlatá. slavo ma začína štvať, čo je taký banálny? ukáže na obálku 3/4 revue a povie, nepochopil som, že čo je tam napísané, že či to je jedno slovo alebo čo. bolo tam sexy ženské lono, s bielymi nohavičkami, a na nich stálo:
wear able com put in g chvíľu sa na to dívam, ale nič múdre ma nenapadá, preto sa cítim trápne. radšej sa ani nepozriem na janku, ani na slava, nechcem ich vidieť, zabilo by ma to. slavo: no tak si poďme rozprávať nejaké príbehy. ako bolo na dozvukoch, tomáš? čo konkrétne, pýtam sa. chcem blčať ako vaše oči. no tak čo si napríklad vypil? chcem blčať ako ten absint, ktorý si si nalial na ruku a potom si ho zapálil. tak prvý deň som bol na víne, a druhý deň som začal pivom a nakoniec som skončil vodkou. no vidíš. a nejakú rozumnejšiu otázku, hovorí janka. chcem blčať, ako blčí hnedé uhlie. čakám s jankou na nočák, nemá kam ísť, bus do novákov jej ide až o štvrtej a autobusko je vraj zavreté. nastúpime na päťstodesinu a povie, tebe sa nezahmlili okuliare, mne hej. hovorím, je to hnusné a nikto na to ešte nič nevymyslel. napadá mi harry potter, ale nechcem ho spomenúť, aby som sa pred ňou náhodou nestrápnil, hoci som presvedčený, že ho tiež čítala. na mlynských nivách, keď vystupuje, poviem ahoj, detinsky jej zamávam a snažím sa vtlačiť všetku ľútosť do svojich očí. škoda, že je z novákov. chcem blčať. v autobuse sa rozplačem. rozplačem sa kvôli tomu istému, kvôli čomu už vyše roka píšem svoj chaotický denník. nazvite to, čím chcete. rozplačem sa kvôli tomu. ďalší deň, pondelok, úplne preplačem. váľam sa po zemi a revem. kričím neartikulované prečo, dopiče, ja som taký kokot a nie nie nie nie. rumázgam na koberci, aby ma počuli všetky posraté roztoče, a aby ma aspoň oni poľutovali. chcem blčať ako predsedova cigareta. mám švagrinú. chcem blčať ako jej cigareta. nikto ma neobjal, a pritom to bol môj skromný cieľ. chcel som povedať, "už desať rokov ma nikto poriadne neobjal". chcel som aj pomocou tohto zveličenia dosiahnuť, aby ma niekto objal. napríklad alenka by ma určite objala, keby som jej to povedal. dokonca aj keby som jej povedal, že to boli v skutočnosti iba tri roky. lebo keď babám rozprávaš už aj o tom, že masturbuješ v priemere dvakrát za týždeň, prečo by ťa niektorá z nich nemohla objať. nechcem lásku, ani sex, chcem úprimné, ľudské objatie. chcem blčať v niekoho náručí. chcem sa dať pohltiť plameňom ľudského súcitu, aspoň na desať sekúnd. nič viac. je pekné, že spím s didou v jednej posteli a ona si opiera o mňa hlavu, a je pekné, že alenka hovorí, že som sa jej dávnejšie páčil, a že nech nehovorím že som škaredý, a že sa jej páči že som taký iný, a že si určite nájdem nejakú umelkyňu, nejakú ’alternatívnu’, to všetko je veľmi pekné. ale to som bol pod vplyvom vodky. vtedy sa všetko zdá byť pekné. ale čoho som schopný v triezvom stave? ničoho. don’t call me out in the city / i can’t take the risk / not even the alcohol will help unbind my tongue. to sa asi stalo aj v nedeľu. po jednom varenom víne a po jednom plzni. nič sa nestalo. pozeral som sa na natiahnuté nohavičky a nič som nedokázal povedať. všetci ľudia, do ktorých som vkladal nádej, ma už nechávajú absolútne ľahostajným. sú ako lesklé, pozlátené kľučky dverí, ktoré sú zamknuté. sú ako konzerva bez otváráku. nevidím v nich už žiadnu nádej, pretože som zistil, že šťastie môžem dosiahnuť jedine svojimi vlastnými schopnosťami, a tie nemám, takže napriek všetkej snahe žiadna nádej vo mne už nežije. teda, chcem len povedať, že je to v piči