Kopa ľudí si o mne myslí, že som človek, ktorého nič netrápi, ono to je z istého pohľadu aj pravda. Moje rovestníčky mávajú problémy typu ten a ten s tou a tou a nie so mnou, asi sa obesím. No mňa niečo také netrápi, veď prečo aj.
Ako raz niekto poznamenal, vzhľadom k mojej osobe, vraj mám príliš duchovné ciele, čo škody môjmu image-u. Ale čo z toho, keď ma netrápi, prečo sa isté veci dejú, ale čo z nich vyplíva. Tak teraz ma pre zmenu netrápi, že si neviem na nič odpovedať, ale že všetko zmeruje k jednému nezmyslenému záveru. K faktu ktorý nechcem prijať.
Tak si radšej poviem, že je všetko fajn, mohlo byť aj horšie a že sa nemám najhoršie na svete. A o tom sa snažím aj s mojím okolím.
Preto ma najviac charakterizuje veta ,, mojím problémom je, že nemám problém." Ale vidí sa mi to celkom nebezpečné. Viete, keď sa má človek pre čo trápiť, tak nejako vnútorne ho to povznáša, stavia sa nepriazni a táto paličatosť ho núti prežiť si svoj život, či už dobrý, alebo zlý. No ale čo ja, keď nemám proti čomu bojovať?
Tak tu asi ostávam len ja a bojím so mnou samou.
A teória, že by som mala menej rozmýšľať, lebo myslenie bolí a škodí, má niečo do seba.