Sputnalo ma to. Zviazalo. Zomklo. Vyšla som na ulicu sama. Do vlasov sa oprel vietor a ja som verila, že zájde ďalej. Musí vyfúknuť bezmocnosť z mojej hlavy. Vytriasť z mozgu všetko poníženie, vypláchnuť srdce. Vietor sa však len hral s mojimi vlasmi a moje želania neplnil.

S Jankom som zašla do cukrárne. Sedel s veľkým pohárom ovocia a šľahačky oproti mne. Pozerala som sa na neho a menila obrazy - on, Rado, on, Rado, on, manžel, on a ja. Koľko trúfalých myšlienok som v poslednej dobe mala? Koľko zvráteného odhodlania sa vo mne zrodilo? Kto mi dal právo namýšľať si, že mladý, pekný muž bude chcieť práve mňa? Rekapitulovala som dôkazy jeho náklonnosti, no s predierajúcim sa zdravým rozumom mi svitalo, že žiadne neboli. Jeho večerná návšteva, jeho pár správ a telefonát mi mohli oponovať. Rozbúchalo sa mi srdce, tak oponovali! Ale nemali opodstatnený dôvod. Večerná návšteva sa konala kvôli dažďu, správy chodili kvôli zmluvám a telefonát bol možno krátkym pominutím Radovej mysle, hoci možno mal aj inú príčinu, nad ktorou... Nie, nesmiem uvažovať! Už nie!

Vyčítala som si svoj pád pri večeri. Umyla som si tvár chladnou vodou, aby som sa prebrala. Manžel sedel, ako vždy, v izbe, ako vždy, pozeral televízor, ako vždy, mlčal. Potrebovala som sa vyhovoriť. Nechcem povedať slovo spovedať, hoci sa mi tisne na jazyk. Musela som všetku tú nazbieranú bolesť vysypať von. Ale mám to povedať jemu? Priznať, že sa mi stalo to isté, k čomu sa mi priznal on? Zvalím to na jeho neveru? Pripustím, že som slabá a pobláznená? Vyšmykol sa mi tanier z rúk a rozbil sa. Vo dverách kuchyne sa objavil manžel.

"Deje sa niečo?" opieral sa o zárubňu dverí a v očiach sa mu objavila malá iskrička skutočného záujmu.

"Nie, len ten tanier bol klzký," odbila som ho. Jeho i svoju ochotu povedať viac.

"Tanier je vždy klzký, keď sa umýva, no nikdy ti nepadol," nástojčivo pozeral do môjho vnútra. Hádam v ňom aj všetko videl. Možno si z neho niečo prečítal. Obalil svoje ego mojím zúfalstvom. Povzbudil sa presvedčením, že nielen on je tým zlým. Zrátal si dve a dve a vyšlo mu, že som bola odmietnutá. Alebo nie? Nevidí nič? Domýšľa si? Presviedča sa, že rozbitý tanier nemá s nami nič spoločné?

Uložila som riad do skrine a odišla do kúpeľne. Vo vani plnej vody som sa rozplakala. Plakala som po nespočítateľný raz, len teraz som neplakala čisto. Nie preto, že ma iní ranili, ale že som ranila sama seba, že som sa dokázala ponížiť natoľko, aby som sa celá vnútorne dokrvavená, zbitá a dolámaná vystavila na pranier niekomu cudziemu. Radovi, čo si moje sny, moje túžby, moju pozornosť vôbec nezaslúžil. Hlavu som si ponorila pod vodu. Čo nevyfúkal vietor, snáď vyplaví voda. Nestalo sa. Oprela som sa o stenu, obkrútila do uteráka a predstavila som si Rada s Táňou. Roztýrala som sa, nakoľko mi sily stačili. Roztriasla som sa. Opäť mi vyhŕkli slzy.

"Čo sa deje?" manžel stál aj tentokrát vo dverách a kládol tú istú otázku. Teraz ju však doplnil aj inou: "Zaľúbila si sa?"

Prikývla som. Sadla som si na okraj vane a všetky súvislosti, všetky, ktoré ma neočierňovali tak, aby som úplne klesla pod čiernu zem, som mu povedala. Neobjal ma ani nekričal. Nečudoval sa ani nesúhlasil. Nerobil nič. Iba ma počúval a na záver prehovoril: "To prejde. A ak nie, potom to vyriešime."

V dobrom aj v zlom. Koľkí z tých, čo tieto slová počúvajú či hovoria v deň svojej svadby, si naozaj uvedomujú ich tiaž? Koľkí naozaj vedia, akú zodpovednosť v ten deň večného spečatenia lásky sľubujú?