Bola hlúpa.. Hlúpa.. Ako si mohla myslieť, že je to dobrý nápad? Lebo bola hlúpa...

Opakovala si to neustále. Nechcela myslieť na to,čo prežila. Nechcela myslieť na nič. Všetko jej to pripomínalo to,na čo chcela zabudnúť. Na bolesť. Na nesmiernu bolesť matky,ktorá stratí svoje dieťa. Zabudnúť.. Nič iné nechcela, len zabudnúť..

A napriek tomu sa šla dobrovoľne týrať. Medzi nich. Medzi deti v Jakubovom veku. Životaschopné deti. Nevydržala to. Utiekla. Bola hlúpa..

Prechádzala sa po vyľudnenej ulici. Kde sú tí ľudia? - napadlo ju. Vari každý má kam ísť,len ona nie? Každý má svoje miesto,kde ho prijmú a s radosťou, len ona je sama a opustená. Iste, mohla by ísť domov, no nechcela.. A tak sa tu bezcieľne potulovala a vyháňala myšlienky z hlavy.

Odrazu zastala. Zbystrila sluch. Z diaľky k nej doliehal nádherný spev. Započúvala sa. Hodnú chvíľku tak stála, nakoniec sa vybrala za spevom.

Doviedol ju do chrámu. Práve tam prebiehali obrady. Nebola veriaca, napriek tomu vošla a schovala sa do poslednej lavice. Ľudia spievali a ich spev ju naplňal čímsi nepoznaným. Pokoj.. Bol to pokoj. Bolo jej tak dobre..

S privretými očami ostala sedieť aj dlho potom,čo obrady skončili a ľudia sa pomaly porozchádzali za svojím. Sedela pohrúžená do myšlienok netušiac,že ju ktosi pozoruje. Sedela tak hodnú chvíľu,až kým ju ten ktosi nevyrušil mierným dotykom.

- Prepáčte, že ruším vašu modlitbu. Len sa chcem uistiť,že ste v poriadku. - povedal jej nádherným hlasom,ktorý pred malou chvíľkou upokojil jej dušu.
- Ach.. vy mne prepáčte. Iste zdržujem. - zajachtala a vzala do rúk svoju kabelku.
- Ale nie.. Nezdržujete. Nemám nič iné na práci. Ak to potrebujete, kľudne ostaňte. Ja počkám. - povedal zhovievavo a naznačil jej,že si môže opäť sadnúť.
- Isto vás nezdržujem. Je mi tu tak dobre.. - povedala ticho so slzami v očiach.
- Nie.. To je v poriadku. Viem,že to potrebujete.. Poznám vás. Ste mamou toho chlapca.. - nedopovedal.. Nebolo treba.
Jemne prikývla sklonenou hlavou na znak súhlasu.
- Nechám vás. Ostaňte dokiaľ budete potrebovať. - povedal chápavo a chystal sa odísť.
- Môžem vás niečo poprosiť? - zastavila ho náhle.
- Áno.. Čokoľvek. - ponúkol jej pomoc.
- Krásne spievate. Môžete mi spievať? - opýtala sa ostýchavo.
Jej požiadavka ho prekvapila.. - A čo by to malo byť? - opýtal sa.
- Čokoľvek. To,čo máte vy sám najradšej. Spievajte tak,ako keby som tu nebola.. - povedala už posediačky.
- V poriadku. Budem spievať. - sľúbil a odišiel si pre gitaru.

O chvíľu už chrámovou loďou znel jeho krásny hlasv krásnej piesni. Klára kľačala a oddala sa svojím myšlienkam. Zrazu jej všetko bolo jasné. Ona už svoje dieťa nemala. Ale tie deti nemali rodičov. A chceli ich. Potrebovali ich. Potrebovali lásku, pozornosť a oporu. A ona predsa lásky mala veľa.. Veľmi veľa..

A to ostatné zvládne. určite zvládne..