Bolo štvrtkové popoludnie, keď prišiel list od Petra.

 

Peter bol syn babičky Novákovej. Spolu so svojou rodinou sa nedávno presťahovali do Banskej Bystrice. A teraz je Diana, jeho manželka, vážne chorá a vyžaduje na svoje liečenie babičku. Vždy si myslela, že len babička sa vyzná v liečení chorôb a nedala na ňu dopustiť. Preto teraz žiadali, aby čo najskôr prišla.

 

„Ach, musím niečo vymyslieť! Ako sa najrýchlejšie dostanem do Banskej Bystrice?“ nariekala babička.

 

Martin sa hneď ponúkol, že ju odvezie na stanicu a tam nasadne na vlak.

Martin a Veronika boli jej vnúčatá, ktoré tu boli na prázdninách.

 

„Vlakom?“ spýtala sa neisto babička.

 

Vlakom cestovala iba niekoľkokrát v živote a necítila sa v ňom vo svojej koži. Bála sa, že ju okradnú alebo unesú, a preto sa ceste vlakom čo najviac vyhýbala. Ale teraz, keď išlo o Dianu a o jej zdravie, mala by prekonať svoj strach.

 

„Áno, vlakom! Musíš tam byť čo najskôr! A vieš čo? Zaveziem ťa tam hneď! Choď si zbaliť potrebné, o chvíľu vyrážame!“ zvolal s nadšením Martin.

 

Babička nebola taká nadšená Predsa len je to vlak...

 

„Tak dobre, poďme, ale nebudem riskovať, že ma tam okradnú! Do vlaku si nezoberiem

ani cent, dobre? Ale... zvládnete to tu sami?“

„O nás sa neboj, len aby si to zvládla ty!“

 

Babička ešte chvíľu váhala, ale nakoniec - musí pomôcť Diane!

A tak vyrazili.

 

Na stanici jej Martin kúpil lístok a usadil ju v kupé.

„Dobre, babička, poriadne si skry lístok, aby si ho nestratila. Kúpil som ti noviny, aby si sa po ceste nenudila a zavolám otcovi, že prídeš. Budú ťa čakať na stanici. Ničoho sa neboj, len seď a nechaj sa viezť,“ usmial sa na ňu poslednýkrát Martin a vychádzal z vlaku.

 

Vlak sa začal pomaly hýbať.

Babička len stihla zakývať Martinovi a už sa jej stratil z dohľadu spolu so stanicou.

 

Babička si začala na vlak zvykať. Bola ešte trochu nervózna, pretože si stále predstavovala, čo všetko sa jej môže prihodiť. Mohli jej ukradnúť lístok, alebo mohla vypadnúť z vlaku - toho všetkého sa obávala. Upokojila ju len predstava, že je v kupé sama a tak je málo pravdepodobné, že by sa jej niekto pokúsil ublížiť.

 

Spomenula si, že má pri sebe noviny. Vytiahla ich a prezerala si prednú stranu, zatiaľ čo vlak zastavil na ďalšej zastávke a pristúpil vysoký muž. Babička, ktorá sa tak bála zlodejov, zadržala dych a prezerala si ho. Vyzeral mlado, bol naozaj vysoký, mal na sebe dlhý čierny kabát, rukavice a na hlave klobúk, ktorý mu zatieňoval oči. Pohol sa smerom k babičke.

 

Bože môj, dúfam že ma nejde okradnúť! - pomyslela si babička, ale vzápätí si spomenula, že jej nemá čo ukradnúť, keďže všetky peniaze nechala doma a to ju upokojilo.

 

Sadol si do jej kupé - zrejme boli všetky ostatné obsadené. Nemohla si ho už viac prezerať, pretože sedel rovno oproti nej a všimol by si to. Vrátila sa teda k novinám. Písalo sa tam o vykradnutí banky. Do článku sa tak začítala tak, že si neuvedomila, že v kupé nie je sama.

 

„To snáď nie je možné!“ zvolala rozhorčene.

„Čo sa stalo?“ obrátil sa na ňu jej spolucestujúci.

„Píšu o tej krádeži v banke. Vraj to bol len jeden človek. Jeden! Viete si predstaviť, že by ste sám vykradli banku? Nechápem, ako sa mu to podarilo. A predstavte si, že polícia po ňom ešte stále pátra! Ten zlodej sa tu v pokoji prechádza a nič mu nebráni vykradnúť ďalšiu!“ babička celkom zabudla na strach z cudzinca.

„Sú naozaj neschopní,“ súhlasil tmavý muž.

„Ale načo sú mu toľké peniaze?“

„Možno... na výkupné... alebo pre záchranu svojej rodiny, o ktorú neprávom prišiel a.. ktorú miloval nadovšetko a dal by za ňu celý svet. Možno to bol len... hlúpy a nepremyslený čin a teraz to ľutuje a veľmi by to chcel odčiniť,“ povedal smutne.

„Empatia vám teda nechýba,“ začudovala sa babička.

 

Mladý muž sa iba neprítomne usmial.

Potom sa ešte dlhší čas spolu rozprávali.

 

Babičke pripadal sympatický.