Už ráno som sa cítil nesvoj. Precitol som prvýkrát o štvrtej a do deviatej som sa len prevaľoval. Spôsobila to tá z pokecu, čo mi napísala: " Veľmi sa mi páčiš. :o) Dáme stretko?"
A zasa som uveril nemožnému. To je najhoršie na tom komplexe evolučnej menejcennosti, že mu človek nikdy úplne neverí. Keď neverí, tak to skúša. Experiment je niekedy lepší ako teoretizovanie. Kôli nemu som obetoval sobotu ( kedy zvyčajne vypínam i telefón a NIČ nerobím, ibe rozmýšľam, prečo vlastne robím to čo robím a čo iné by som mal robiť) a strávil som ju v napätí, prípravami všemožného druhu. Raňajky som nejedol, obed mi veľmi nechutil. Uvažoval som, či si mám, alebo nemám umyť vlasy, keďže som si ich už predvčerom umýval a umývam si ich len raz za tri dni. Chvíľu ma trhalo, že si pôjdem kúpiť niečo nové na seba, ale potom som to zavrhol. Nedokázal som sa sústrediť ani na pomerne zaujímavú kapitolu o kynikoch a stoikoch v knihe od Schopenhauera.

Odbilo 16:00a ja som vyrazil. Miesto stretnutia - čajovňa. Cítim, že sa začínam báť. Všetko vo mne kričí nie a predsa idem. Ako keď ráno idem do práce. Keď po ceste pozriem na nejakú ženu, je mi zle. Keby som sa mal riadiť vnútorným hlasom ako Sokrates, vrátim sa čítať Schopenhauera. Ale akási protilogická determinovanosť ma ženie ďalej. Sadám k stolu, čítam čajový lístok. Čaj prichádza, pomaly sa ukľudňujem. Prichádza i nejaké dievča, ale nepristaví sa.  Ja som jej fotku nevidel. Hodinu rozpráva s barmanom. Ja len sedím. Nechce sa mi ju oslovovať. Dievča odchádza  a znovu sa vracia. O polhodinu odchádza definitívne. Zaplatil som a tiež som sa vytratil. Zub bolí ďalej. Cestou domov mi je trochu doplaču. Ani na večeru nemám chuť.