Uvodom
Nuz, hned na uvod by som mal povedat, ze to, co tu teraz budem pisat, je naozaj realne a v Anglicku to tak funguje. Niekolko kamosov a kamosiek, co tu boli (a pridu) Vam to moze potvrdit.
Preco na uvod zrovna toto? Aby ste potom nemohli povedat, ze som Vas nevaroval :-)

Odlet, Praha, prilet...
Je samozrejme na Vasom uvazeni, ako sa do Manchestru dopravite, ale ja som siel lietadlom. A kedze som nebyval daleko od Sliaca, siel som priamo odtial cez CSA.
Prve prekvapenie, ktore vlastne ani take prekvapucuje nebolo, ma cakalo uz tu. Po pasovej kontrole som nasadol do vrtuloveho lietadla (o ktorom moj starky /ktory v nom mimochodom letel do Prahy ked som este nebol na svete :-)/ tvrdi, ze je bezpecne) spolocnosti CSA z roku 1984. Hmm... napodiv, este drzalo pokope.

Nuz, zrychlenie ma zatlacilo do sedadla a vydali sme sa na cestu do Prahy.
Hodinovy let nam sprijemnili letusky vecne pobehujuce okolo a raz dokonca ponukajuce "desiatu" svojou nezabudnutelnou kombinaciou troch slov: "Sunka nebo syr?"
Jednalo sa totiz o malu bagetku s niecim vnutri, kolacik a nejake cukriky, aby nam nesmrdelo z ust ked od nich nieco budeme chciet.

Po pristani v Prahe ma cakalo stvorhodinove cakanie na lietadlo do Manchestru.
Okrem toho, ze som si neuvedomil v aky vecerny cas tam pridem, som si neuvedomoval ani to, ze nie som vlastne vobec poisteny voci tomu, ak by po mna nikto na letisko neprisiel. Vtedy mi to vsetko bolo dost jedno. Siel som predsa prvy krat niekam von, uplne sam, bez vsade dominujucej podpory rodicov. Bolo mi fajn :-)

Nastastie som sa cestou zoznamil s Andrejkou (ktorej cislo som medzicasom stratil a tak sa jej za to velmi ospravedlnujem), s ktorou som tie 4 hodiny prekecal.
Nie, teraz to nepojde do lubostneho pribehu, lez do krutej reality.
Ona nasadla do lietadla smerujuceho k mestu Dublin, ja som ostal sam. Tentokrat naozaj sam, na linke, na ktorej takmer nikto nerozpraval recou, na ktoru som bol zvyknuty 20 rokov.
Dalsie zrychlenie (turbinove lietadlo, podla vzhladu a vybavenia novsie ako 22 rokov :-) a uz som bol v oblakoch. Podotykam, ze som mal este stale odlozeny v batohu sunkovy sandwich, lebo som sa nemohol (zeby od nadsenia? :-) prehovorit k jedlu, ked mi priniesli veceru. Do tej som sa uz prinutil...

Manchester
Nenavideny a milovany. Spinavy a cierny, no pritom velkolepy a vysvieteny (aj ked vtedy este bolo vidno domy vdaka slnecnemu svetlu, druhy krat bol uz /zimny cas/ vysvieteny poulicnymi lampami - nikde nezacinajucimi ani nekonciacimi).
Prvy krat som dnes letel. A dokonca 2x! Dvomi lietadlami. Jedno zrele do srotu na Rusku stranu Zeme, druhe rychlejsie ako ktorekolvek auto, v ktorom som doteraz sedel. A pritom obe pohodlne. Az prilis pohodlne na mna a na to, ze to boli lietadla :-)

Zacina horor. Okrem toho, ze som sa najprv nevedel zorientovat kde mam batozinu, som sa potom nevedel prehutat k vychodu. Dobre, podarilo sa. Dosial na mna nikto anglicky nehovoril, som rad, ale radsej by som uvital niekoho s cedulkou, na ktorej je moje meno pred sebou.
Nikto...
Cakal som dve hodiny.
Nikto...
Uz ked som priletel bolo neskoro (21:30 miestneho casu) na telefonat do agentur, vdaka ktorym som tu teraz postaval a nevedel, co robit.
Prvy tazky udel zivota, ktory nema kto premenit na krasny vecer vo svojej vlastnej izbe a vlastnej posteli.

Pytal som sa na informaciach. Najprv som im nerozumel skoro ani slovo. Anglicania maju strasny prizvuk. Je to hrozne, takmer vobec sa to nepodoba na anglinu, co sa uci na skolach u nas. A ta ma byt (vraj) anglicka!
Napokon som z toho blabotania vyrozumel, ze nemaju ani sajnu o com tocim, aj ked volali asi siedmym ludom, z ktorych nikto nevedel, kam do pekla to mam ist.
Mal som ist do pekla... ale o tom potom.

O 22:30 som si sadol do cakacieho priestranstva.
Pred polnocou som stratil vsetku nadej, ze ma dnes niekto pride vyzdvihnut.
O tretej rano som sa modlil, aby som nezaspal, pretoze mi niekto moze ukradnut celu batozinu (hotel prilis drahy, chudak Slovak s par £££ vo vrecku, nerozumejuci skoro ani slovo tymto priseram... ostal som teda na letisku :-).
O pol piatej som uz takmer neudrzal viecka oci a len som potichu pozoroval dvoch zamestnancov letiska, ako sa na mne chichocu. Robili to vzdy, ked mi hlava od unavy padla trochu nabok a oci sa na sekundu zatvorili, aby dozicili mozgu aspon mikrospanok.
O osmej som skusal volat do agentury. V Anglicku este nebola otvorena. Na Slovensku mi to nikto nedvihal. Mal som kredit uz len na jeden telefonat (sikovna vec, taky roaming, ale sakramentsky draha!).
O pol jedenastej som sa znova pristavil na informaciach.
Bolo tam dnes ine dievca, nie ta striga (aj ked velmi ochotna) zo vcerajska.
Zacal som "konverzaciu" ...

To be continued...

Pripomienka
Podla moznosti si nikdy nezabudnite do Anglicka vziat so sebou co najviac slovenskeho chleba a inych vyrobkov, ktore by Vam mohli chybat (napriklad Kofola, DRU Tycinky, horcica a pod.).
Taketo dobroty (inak u nas sa tomu nadava aj standard) tu nenajdete.
NIKDE, a na 100%.

Dalsie casti:
1. Living in Manchester - cast 2.