Nevideli sme sa celé prázdniny.
Školský rok som plánovala zahájiť svadbou, pripravovala som ju vyše mesiaca a všetko bolo dosť „narýchlo“. Chcela som si ju zapamätať a urobiť všetko tak, aby bola aspoň čiastočne podľa našich predstáv.

Cítiť sa príjemne vo svadobných šatách, vyznať si lásku verejne pod šírym nebom vlastnými slovami, tesne pri bohu (obrad sa totiž konal pri kostole), no čiastočne za jeho chrbtom, aby nežiarlil a mať pri sebe priateľov, ktorí sa dávno nevideli a ktorí pre mňa niečo znamenajú (čo sa úplne bohužiaľ nepodarilo, ale prišlo veľa ľudí, ktorých mám rada). Túžila som po tom, aby tam bola aj ona.

Doniesla som jej do školy oznamko, trošku obscénne, ale aj vtipné, pre dieťa asi nevhodné, no veľmi sa potešila. Spomenula som si, ako mi na Vianoce priala manželstvo a dieťa, moja milá čarodejnica.

„Budem sa vydávať, je to túto sobotu na hrade,“ chcela som jej povedať tak veľa, že by som bola šťastná, keby tam bola, ale uvedomovala som si, že ju možno mama nepustí, samotnú, za cudzou ženou, v sobotu, deň, kedy ju môže mať len pre seba...

„Jeeej, ďakujem, pozriem si ho, je veľmi pekné,“ usmievavo odvetila.

  Povedali sme si „áno“ a húf ľudí sa predo mnou mihal, podávali nám kytice, gratulovali, usmievali, my na nich. Vtom sa predo mnou zjavila ona, dovtedy som ju nezahliadla. Bola pekne oblečená, učesaná (v škole má často strapaté vlasy, robí si chuchvalce a raz sa mi omotala lepiacou páskou), v ruke držala darčekovú taštičku a kytičku, priala mi šťastie a lásku. Znovu som nevychádzala z údivu, celé moje vnútro sa tešilo a kričalo, ona je tu! Prišla!

„Ani nevieš, ako sa teším, že si tu, veľmi som si priala, aby si bola v tejto chvíli pri mne,“ nepamätám si presne, čo som jej povedala, no ona mi tie slová neskôr zopakovala a vraj raz bude chcieť, aby som bola na jej svadbe.

A neprišla sama, za ňou stáli jej sestra i mama, ktoré mi rovnako srdečne gratulovali. Videla som Veronikinu mamu prvýkrát, snažila som sa jej povedať, že má úžasnú dcéru a že by som bola šťastná, keby som mala takú, ako je ona. Mala slzy v očiach a zo srdca mi priala všetko dobré, vedela, že je Veronika poklad.

Od môjho anjela som dostala malého hlineného škriatka, teraz u mňa bývajú všetci traja - Boni, Tomi a Bukva a priniesli do nášho domu lásku. Vo svojom liste mi neskôr napísala:

„Možno ste si to ani nevšimli, ale keď fúkal ten čarokrásny vietor, pomaly zo stromov lietali listy ako také lupene. Všetko to prostredie, pozadie....A zrazu boli moje oči mokré. Pomalé padanie listov, nádherná hudba a čarokrásny vietor, ktorý prifúkol na nádvorie niečo kúzelné a neobyčajné. A ako tak ten vietor okolo mňa letel, niečo mi jeho krásna šumná pieseň pošepla do ucha. Povedal, že on sa postará o to, aby váš plamienok lásky horel navždy a aby ho žiadny z jeho bratov nesfúkol a znova odletel. Ja mu verím. Lebo...Vlastne ani neviem prečo, ale jeho slová zneli tak úprimne a láskavo. Mal pokojný hlas plný lásky. A potom som si uvedomila, že už ste viac ako moja profesorka a že je pre mňa česť byť na svadbe mojej dobrej dospelej kamarátky :)...Nikdy nechcem, aby zmizlo to krásne, čo je medzi mnou a vami.“