Prvé dejstvo - pokračovanie

Lord Summerhays: Konečne!
Hypatia: Konečne! Ach, keby som len mohla stráviť prázdniny v ústave nemých. Ako závidím zvieratám! Nevedia hovoriť. Keby Johnny mohol len strihať ušami a kývať chvostom namiesto toho rozkladania morálky, by to bolo omnoho lepšie! Vedeli by sme, kedy je mrzutý a kedy spokojný, to je všetko, čo vieme teraz zo všetkých tých jeho rečí. Nikdy to neutícha: reči, reči, reči! To je môj život. Celý deň počuvam mamine rečnenie, pri obede otcove rečnenie a keď sa papa zastaví, aby sa nadýchol, počúvam rečnenie Johnnyho.

Lord Summerhays: Vzbudzujete vo mne pocit viny. Tiež rozprávam, obávam sa.
Hypatia: Ó, vás nemyslím, vaše rečnenie je novota. Neznesiteľné je asi pre vaše dcéry.
Lord Summerhays: Je to možné.

Hypatia: Keby si len rodičia chceli uvedomiť, ako nesmierne svoje deti nudia! Verte, za poslednú polhodinu by som bola skoro tri až štyrikrát kričala!

Lord Summerhays: Boli sme takí nudní?

Hypatia: Ani zdania; vy ste hovorili veľmi rozumne. A to je práve neznesiteľné, lebo potom je veľmi ťažké vyhnúť sa počúvaniu. Vidíte, som zatiaľ mladá a tak strašne chcem, aby sa niečo stalo, aby ma niečo postretlo. Mama však hovorí, ževraj keď sa dožijem jej veku, budem veľmi šťastná, že sa nestalo vôbec nič. Ale v jej veku nie som, čo mi to teda je platné? Tam v záhrade chodí môj otec a premýšľa o svojom osude. Dobre, svoj osud už prežil a teda má o čom premýšľať. Ale mňa doteraz žiadny osud nestretol. Otec zažil už všetko možné, ja som nezažila pranič. A preto sú mi tieto neutíchajúce reči také nezaujímavé, až by sa človek zbláznil!

Lord Summerhays: Keby sme však mlčali, bolo by to ešte horšie.

  

Hypatia: Nebolo, verte! Keby ste mlčali ako v očakávaní, že sa niečo stane, bola by tu aspoň nádej, aj keby sa nič nestalo. Ale toto večné kvákanie, kvákanie, kvákanie o všeobecných otázkach pristane len starým, starým, STARÝM ľuďom! Pre nich taký kvákot hádam určitý význam má, vydovádzali sa už dosýta. Úzkostlivo vždy načúvam, len aby som postrehla, či nastáva koniec tej či onej debaty, ale práve keď sa zdá, že dospieva k záveru, Johnny alebo papa vyštvú nového zajaca z húštiny, a už to začína neľútostne znova! A ja si uvedomím, že to nemôže viesť k ničomu, a že tomu nikdy nebude koniec. V takých chvíľach mi je do kriku! Divím sa, že vy to znesiete!

Lord Summerhays: Hm, vidíte, sám som starý a štebotavý. Okrem toho nie som tu práve z vlastnej vôle. Prišiel som, lebo ste ma zavolali.

Hypatia: Nechceli ste prísť?
Lord Summerhays: Moja drahá, po tridsaťročnom riadení záležitostí iných sa človek vzdá zvyku uvažovať o tom, čo chce alebo nechce.

Hypatia: Ó, nezačínajte o tom, čo človek robí, a o tridsaťročných skúsenostiach. Ak sa to nemôže obísť bez toho, bude lepšie, ak zavoláte Johnnyho alebo papa, a všetko môže začať od začiatku.
Lord Summerhays: Je mi ľúto, prepáčte!

Hypatia: Pýtala som sa vás, či ste chceli prísť?
Lord Summerhays: Neuvažoval som o tom, či chcem či nechcem, lebo som si prečítal váš list a vedel som, že prísť musím.
Hypatia: Prečo?

Lord Summerhays: Ale choďte, slečna Tarletonová! Vážne, vážne! Nenúťte ma, aby som vás zoči voči nazval vydieračkou. Máte ma vo svojej moci, a ja veľmi poslušne vykonávam všetko, čo len mi prikážete. Nežiadajte však, aby som priznával, že tak robím dobrovoľne.
Hypatia: Nemám potuchy, čo je to vydierač. Vidíte, ani toľko skúseností nemám.

Lord Summerhays: Vydierač, drahá slečna, je osoba, ktorá pozná zneuctievajúce tajomstvo v živote iného človeka, a vydiera od neho peniaze vyhrážkou, že ak nebude suma vyplatená, tajomstvo toho človeka zverejní.

Hypatia: Nežiadala som od vás peniaze.
Lord Summerhays: Pravda, ale žiadali ste, aby som prišiel a porozprával sa s vami. A náhodou ste spomenuli, že ak neprídem, nebude nikoho, s kým by ste sa mohli o mne porozprávať, okrem Bentleyho. To bola vyhrážka, nie je tak?
Hypatia: Dobre, chcela som, aby ste prišli.

Lord Summerhays: Napriek môjmu veku a mojej nešťastnej urozprávanosti?
Hypatia: Milujem rozhovor s vami. Smiem vám povedať to, čo by som iným povedať nesmela.
Lord Summerhays: Nechápem prečo!

Hypatia: To je jednoduché. Ste jediný dospelý, skúsený a naozaj chytrý muž z vyšších vrstiev, ktorého poznám, čo sa ocitol v mojom područí tým, že sám zo seba predo mnou urobil dokonalého blázna. Po tom všetkom sa už nemôžete haliť do svojej tógy. Predo mnou sa nemôžete vypínať.

Lord Summerhays: Chcete povedať, že keby som tak robil, povedali by ste o všetkom Bentleymu.
Hypatia: Aj keby vôbec nebolo Bentleyho, aj keby ste o to nedbali (a naozaj neviem, prečo by ste mali o to tak veľmi dbať), my dvaja už nikdy nemôžeme byť v medziach konvencií. Navyše k vám cítim skoro desivý druh lásky!

Lord Summerhays (vyľakaný): Prosím - nie, prosím vás.
Hypatia: Ach, to nie je vôbec lichotenie a samozrejme v tom nie je nič zlé, ako by ste to možno nazvali. 
Lord Summerhays: Prosím, som o tom presvedčený. Ale keď muži v mojom veku -
Hypatia (netrpezlivo): Ó, prosím hovorte sám o sebe, ak myslíte seba, a nie o mužoch vo vašom veku.

Lord Summerhays: Poviem vám všetko tak krátko a bez obalu, ako len viem. Keď som pred vami - ako hovoríte - sám zo seba urobil dokonalého blázna, verte, že to bolo poetické pobláznenie! Nezviedla ma žiadostivosť - tú som, vďakabohu, už dávno prežil - ani túžba druhej mladosti po spoločnosti dieťaťa, ale nevinný inštinkt venovať pár rokov zhovievavosť, vedomosti i dôvtip svojho veku horlivej službe vašej mladosti a po uplynutí tých rokov by ste boli dospelou, silnou, zrelou - vdovou. Ale beda, moja najdrahšia, zhovievavosť staroby obyčajne nepočíta s pohŕdaním a krutosťou mladosti! Povedali ste mi, že nechcete byť opatrovníčkou starého muža, a že nechcete mať zakrnelé deti ako je Bentley. Dobre mi tak, nevyčítam vám. Bol som starý blázon. Ako si však môžete po tom všetkom myslieť, že by som vás podozrieval čo len z najskromnejšieho citu voči mne, samozrejme okrem nevyhnutného pohŕdania ranej mladosti neskorou starobou alebo očakávať, že k vám cítim niečo iné než odstrašujúce poníženie - veru nechápem.

Hypatia: Nezazlievam vám, že ste sa do mňa zamilovali. Chcem vám byť za to celý život vďačná, lebo to bola prvá skutočne zaujímavá udalosť môjho života.

Lord Summerhays: Predsa mi nechcete nahovoriť, že sa vám doteraz nič také neprihodilo? Že by žiaden muž -

Hypatia: Ach, a koľko mužov! To je súčasť tunajšieho rutinného života, jeho najhlúpejšia časť. Mladík, ktorý sa mi prichádza dvoriť, je takým obvyklým zjavom v mojom živote ako káva na raňajky. Jasné, je až príliš dokonalý gentleman, aby sa správal nejako nespôsobne a ja zas príliš lady, aby som mu to dovolila. On je plachý a bojazlivý ako ovca, ja zasa korektná a zdržanlivá. Nakoniec keď ma hračka omrzí, buď ho odstraším alebo mu poskytnem príležitosť k požiadaniu o ruku, len aby som spoznala, ako to urobí, a odmietnem ho, lebo to robí rovnako hlúpo ako všetci ostatní. To predsa nenazvete udalosťou života, či áno? S vami to bolo iné. Skôr by som sa nazdala, že sa do mňa zamiluje severný pól než vy. Vidíte, o mne sa nedá povedať nič iné, len že som dcéra plátenníka. Mala som z vás strach, ste významný muž! a lord! a k tomu starší od môjho otca. A potom čo za situácia to bola! Len pomyslite! Bola som zasnúbená s vašim synom a vy ste o tom netušili. Bál sa vám zveriť, priviedol vás sem, lebo čakal, že ak sa mu podarí zviesť nás dohromady, že si vás ľahko skrotím, lebo som už také podarené dievča. Všetko sme výborne dohodli, on aj ja. Papa, mamy aj Johnnyho sme sa ľahko zbavili, potom sa vytratil Bentley a nechal nás - vás a mňa! - prechádzať sa vresovišťom a obdivovať prírodu Hindheadu. Vám sa ani nezazdalo, že by to bol len plán, že to, čo ma robilo takou milou, bol len spôsob, ako som nahrávala osudu sladkého dievčaťa určeného k obšťastneniu vášho syna. A potom! Potom! (Vo svojej rozjarenosti sa pustí do tanca, pričom tlieska rukami.)

Lord Summerhays (sa chveje): Prestaňte! Zastavte sa! Čo žiadna žena nechápe mužský jemnocit?
Hypatia (vyžíva sa v spomienkach): A potom-ha, ha! - ste ma požiadali. Vy! Otec! Dievča svojho syna!
Lord Summerhays: Prestaňte prosím! Nerúhajte sa tomu, čomu nerozumiete.

Hypatia: Konečne ma teda niečo postretlo, a to niečo významné! Bolo to úžasné. Bolo to moje prvé nazretie za scénu. Keby som mala sedemnásť, istotne by som sa do vás zamilovala. Ale aj tak k vám cítim niečo úplne iné než k iným starým mužom. Teda - (ponúkne mu ruku) smiete mi pobozkať ruku, ak to pre vás bude zábavné.

Lord Summerhays (vstane a krajne pobúrený ustupuje ku stolu): Nie, nie, nie. Ako sa opovažujete? (Hypatia sa zlomyseľne smeje.) Aká bezcitná, surová je mladosť! Aká cynická! Aká neľútostne krutá.

Hypatia: Povedačky! Pripadá vám to tak len preto, lebo ste sa už nasýtili všetkého, čo som ja doteraz neokúsila.

Lord Summerhays: Kdeže, nezabudol som na brutálnosť mojich chlapčenských rokov. Ale skúste, skvostná mladá šelma - lebo ste šelma - skúste uznať, že staroba je chúlostivá, sentimentálna, vyberavá. Ak nechápete moje svetské city, uznajte aspoň telesné nedostatky vyššieho veku. Viete predsa, že nemôžem jesť všetky tie bohaté pokrmy, aké vy zhltnete pri každom jedle, že neznesiem hluk a lomoz, ktorý vám vadí toľko čo by vadil kameňu. No, moja duša je práve taká. Šetrite ju, buďte k nej nežná. (Mimovoľne vztiahne ruku, ktorú ona so smiechom chytí.) Ak budete môcť vo mne vidieť napoly anjela, napoly invalida, znesieme sa navzájom oveľa lepšie.

Hypatia: Myslím, že sa znášame znamenite. Nikto mi doteraz nepovedal, že som skvostná mladá šelma. To pomenovanie ma teší. Skvostná mladá šelma vyjadruje dokonale, čím chcem byť.

Lord Summerhays (oslobodzuje si ruku a sadá si): Kde ste si prepánajána osvojili tieto chorobné chute? Veď sa zdá, že ste boli dobre vychovaná, v normálnej, zdravej, počestnej rodine stredných vrstiev. Ale správate sa ako krajne nezdravý výplod najbujnejšieho bohémstva!

Hypatia: V tom to práve je. Som otrávená -
Lord Summerhays: Strašný výraz! Prestaňte!

Hypatia: Dovolím si povedať hrubý. Ale niet iného pomenovania. Som otrávená z pekných vecí: z ctihodnosti a korektnosti. Ak nemá žena absolútne nič na práci, peniaze a ctihodnosť znamenajú, že jej nebude dovolené, aby v živote niečo prežila. Nechcem byť dobrá a nechcem byť zlá, ale nechcem byť ani obťažovaná dobrom či zlom. Chcem byť činné sloveso.

Lord Summerhays: Činné sloveso? Á, rozumiem. Činné sloveso znamená byť, konať alebo trpieť.

Hypatia: Presne: Ste bystrý! Chcem byť; chcem konať; a za to som ochotná aj trpieť! Ale trčať tu v nečinnosti a byť dobrá, milá a spôsobná - to proste nechcem. Zostaňte tu s nami týždeň, a ukážem vám, čo to znamená, presvedčím vás o tom, ako tu ubieha deň za dňom, rok za rokom, vek za vekom.

Lord Summerhays: Ukážete mi čo?
Hypatia: Dievčatá meniace sa na ladies, ladies scvrkávajúce sa v staré panny. Tiež chorľavé stareny, poslíčkujúce starcom, lebo sa už k ničomu na svete nehodia. Ach, neviete si predstaviť diabolskú sebeckosť starých, a chorobnú obetavosť mladých. Je to neznesiteľnejšie ako najtrpkejšia chudoba, strašnejšie než akékoľvek regulérne zlo. Ach, domov! Domov! Rodičia! Rodina! Povinnosť! Akú mám k tomu nechuť! Ako rada by som to videla rozfúkané na kúsky! Chudobní a zlí tomu uniknú. No, nemôžem byť chudobná, lebo sa topíme v peniazoch a bolo by márne predstierať opak. Ale môžem byť zlá a som na to pripravená.

Lord Summerhays: A myslíte, že je to ľahké?
Hypatia: A nie je? Ste muž, a mali by ste to vedieť.
Lord Summerhays: Je k tomu treba prirodzený talent, ktorý sa môže pestovať, o tom niet pochýb. Vybočenie z obvyklosti je ale vždy neľahké.

Hypatia: Nech je, ako chce, chcem bojovať o svoje žitie.
Lord Summerhays: Žiť vlastným životom, tak znie tuším heslo sufražetiek.
Hypatia: Žiť akýmkoľvek životom. Žiť, nevädnúť, samozrejme bez záhradníka, čo by človeka skosil, keď sa už k ničomu nehodí.
Lord Summerhays: Bol som aktívny celý život a predsa som zvädol.

Hypatia: Nie, vy ste vyžitý, to je niečo celkom iné. Ale väzí vo vás ešte kúsok života, inak by ste sa neboli do mňa zamilovali. Nikto si nedokáže predstaviť moje potešenie, keď som zistila, že nie ste korektný typ veľkého potentáta, ako sa zdalo, ale v skutočnosti starý divoch ako môj papa!

Lord Summerhays: Nie, nie, nič o vašom otcovi, neznesiem to. A keď už musíte také strašné slová, také potupné, raniace slová vypúšťať z úst, vymyslite pre mňa už nejaké krajšie meno ako starý divoch!
Hypatia: Bože môj, ako by ste nazvali muža, čo sa uchádza o dievča, ktoré môže byť jeho -

Lord Summerhays: Jeho dcérou, viem.
Hypatia: Chcela som povedať jeho vnučkou.
Lord Summerhays: Vždy máte poruke ďalší úder k zlíznutiu.
Hypatia: Ste príliš citlivý. Robili ste niekedy chlebíky z blata, keď ste boli mrňa - prepáčte - dieťa?
Lord Summerhays: Verím, že nie.

Hypatia: Je to špinavá zábava. Ale obaja, Johnny aj ja sme boli tak prostí, že nás to tešilo. Mám rada mladých, lebo sa špiny v živote až tak veľmi neboja. Z bochníkov z blata som vyrástla, ale mám rada slang, a teší ma týrať vás výrazmi, čo vás desia; a radšej by som sa spokojila s kliatím a fajčením ako s tupou ctihodnosťou; je nespočet vecí, ktoré by vás vydesili a mne sú skôr sympatické. Tak!
Lord Summerhays: Nepochybujem. Netreba ma ubezpečovať.
Hypatia: To nie je váš ideál ženy, však?
Lord Summerhays: Nie.

Hypatia: Mám vám povedať, prečo? Vašim ideálom je stará žena. Trúfam si povedať, žena s mladou tvárou, ale predsalen žena stará. Stará, stará, stará! Cimprlich. Nedokáže čeliť veciam. Nevychutná veci, aspoň nič naozajstné. Na scvoknutie.

Lord Summerhays: Scvoknutie! Nechutný výraz!
Hypatia: Ba, neznesiete ani takú titernosť ako toto. Za čo stojíte? Ach, za čo?
Lord Summerhays: Nepýtajte sa ma. Neviem. Neviem.

Tarleton sa vracia predsieňou. Hypatia si vážne sadne.

Hypatia: No, papa, premýšľal si o svojom osude?
Tarleton (prekvapený): Čože? Á! Môj osud. Do čerta, celkom som naň zabudol; Jack vyplašil králika a tým mi vyhnal osud z hlavy. Aj tak načo sa oddávať chmúrnemu sebaspytu? Je to známka choromyseľnosti. Čítajte Lombrosa. (Lordovi Summerhaysovi) No, Summerhays, pobavila vás moja dcéra, ako sa patrí?

Lord Summerhays: Zaiste. Vie znamenite baviť.
Tarleton: Myslím, že moja myšlienka, ako vychovať dievča, sa stretla s úspechom. Nepočúvaj, Patsy, mohla by si byť domýšľavá. Nikdy sme s ňou nejednali ako s dieťaťom. Stále som opakoval jej matke: Nech si číta, čo chce. Nech robí, čo chce. Nech si ide, kam chce. Však, Patsy?
Hypatia: Ó, áno. Len keby bolo bývalo pre mňa čo robiť, miesto, kam ísť, a knihy, ktoré by som bola mohla čítať.
Tarleton: Tuná to vidíte! Je nespokojná. Nepokojná. Túži po príhodách. Po dobrodružstve spadnutom z neba.

Hypatia (skladá svoju prácu): Ak chceš hovoriť o mne a mojej výchove, miznem.
Tarleton: Budiž, budiž, zmizni. (Lordovi Summerhaysovi) Je aktívna, ako ja sám. Celkom vážne si praje, aby som ju vzal do podniku.

Hypatia: No, áno, bolo mi povedané, že dievčatá tam niekedy zažijú dobrodružstvo. (Odíde vnútornými dverami).

Tarleton: Je na tom rovnako ako ja, hoci o tom nemá potuchy, úbohé jahniatko nevinné! Samozrejme verejné klebety kolosálne zveličujú; ale moralizujte si ako chcete, prekypujúca vitalita je fyzický fakt, ktorý nemožno prejsť mlčaním. (Sadne si medzi písací stôl a bufet.) Veľmi ťažká otázka, ako vychovávať deti. Medzi nami akosi sa mi to vymklo. Nikdy som sa nedožil väčšieho prekvapenia, ako keď som chcel vyskúšať Johnnyho obchodné nadanie a zistil som, akým v skutočnosti je. Ako ste to vy robili so svojimi synmi?

Lord Summerhays: Úprimne povedané, nemal som vlastne nikdy ani kedy byť otcom. Pokiaľ deti bývali s nami, ich nebohá matka robila to najnutnejšie. Potom to však šlo pravidelným chodom, Harrow a Cambridge, ako je obvyklé u detí ich vrstiev. Vídal som ich zriedkavo, a tiež som o nich len veľmi málo rozmýšľal. Ako aj, keď mi na bedrách spočívala celá provincia! Deti a ja sme - známi. Nie hádam len obyčajní známi: ak si navzájom tisneme ruky (ak sa to deje), ozýva sa istý - ee - takmer by som to nazval istý druh výčitiek svedomia, čo znamená, aspoň myslím, pocit ľútosti, že o seba nedbáme viacej; a obávam sa, že sa nestretávame častejšie ako je krajne nutné. Privádza nás to vzájomne trochu príliš do rozpakov. Je to skutočne veľmi neľahký vzťah. Nepripadá mi úplne prirodzený.

Tarleton (ako obyčajne veľmi zaujatý): To je myšlienka, naozaj! A mám za to, že o tom nikto doteraz nenapísal slova!

Lord Summerhays: Benley bol jediným z mojich detí, ktorý v ozajstnom zmysle toho slova bol mojim skutočným synom. Bol nadobro pokazený. Keď bol poslaný na prípravku, plakal proste tak dlho, až ho poslali domov. Na Harrow nebolo teda pomyslenia, ale konečne sme zariadili, aby sa dostal na Cambridge. Nič ponič: vylúčili ho. V tom čase bola moja práca skončená, a tak som ho mal dosť na očiach. Ale okrem prizerania som mu nemohol nijako prospieť. Bol by som však myslel, že váš prípad je celkom iný. Pridŕžate sa predsa tradícií stredných vrstiev - verejná škola a obchodná prax namiesto univerzity. Verím, že verejná škola ju čiastočne nahrádza. Ale rozhodne svoje deti poznáte.

Tarleton: Myslíte? Nie som si tým taký istý. Faktom je, milý Summerhays, že akonáhle pominie detstvo, a akonáhle zvieratko minie stupeň, na ktorom nadobudne, ako by ste povedali, zmysel pre slušnosť, nastáva koniec vzťahu dieťaťa k rodičom. Nikdy sa potom už nezbavíte strašnej ostýchavosti, čo z toho plynie.

Lord Summerhays: Ostýchavosti?
Tarleton: Áno, ostýchavosti. Čítajte Dickensa.
Lord Summerhays: Dickens! Medzi všetkými autormi Charlesa Dickensa! Myslíte to vážne?

Tarleton: Nemyslím jeho knihy, ale čítajte jeho listy rodine. Čítajte listy akéhokoľvek iného muža napísané deťom. Nie sú ľudské. Nepojednávajú ani o ňom, ani o deťoch, ale o hoteloch, scenérii, o povetrí, premoknutí na kožu, zmeškaní vlakov a o to, čo mu na vozovkách a cestách padlo do oka. O vlastnom ja nenapíše slova. Nútený. Ostýchavý. List z povinnosti. List ktorému nič nebráni v uverejnení, čím je povedané všetko. Vravím vám, že medzi rodičmi a deťmi sa týči múr desať stôp hrubý a desať míľ vysoký. Viem, o čom hovorím. Zamestnávam dievčatá; dievčatá a mladíkov. Napadla mi v tejto veci myšlienka. Predsavzal som si upozorňovať rodičov, aby neposielali svoje deti do sveta bez patričného poučenia o nebezpečí a pokušeniach, ktorým budú vystavené. A viete, čo mi doteraz každá matka odpovedala? Ó, pane, ako môžem o takých veciach hovoriť s vlastnou dcérou? Muži mi dali zapravdu; ale o moju radu dbali tak málo, ako som ja konal voči Johnnymu. Musel som mu nechať odborné knihy, ale bolo mi priam strašne, keď sa tak stalo! Verte, Summerhays, vzťah mladých a starých by mal byť nevinný. Vzťah, o ktorom sa dá rozprávať. Ba čo viac, nežný. Užitočný. Má byť vzťahom nutným, nevyhnutným. Ale nikdy ten vzťah nemôže byť nevinný. Radšej zomriete, akoby ste sa mali o tom zmieniť. A spoľahnite sa, za tisíc rokov sa bude považovať za neslušnosť vedieť, kto bol vašim otcom a matkou. Trápne. Radšej mi Bentleyho prenechajte. Môžem mu čeliť zoči-voči a hovoriť s ním ako muž s mužom. Vy môžete mať výmenou Johnnyho.

Lord Summerhays: Ďakujem. Ale žil som roky v zemi, kde človek môže mať aj päťdesiat synov, ale títo nemajú preňho väčší význam než pluk vojakov. Obávam sa teda, že som sa anglickému cíteniu v tomto smere úplne odcudzil.

Tarleton (zase nepokojný): Máte na mysli Jingiskahn. Pravda, cisárstvo je znamenitá vec. Vychováva nás, umožňuje rozhľad, vytĺka z nás bibliu. A civilizuje aj ostatných mužov.

Lord Summerhays: Áno, civilizuje ostatných mužov, ale nás robí necivilizovanými. Oni získavajú, kým my strácame. Verte, Tarleton, my strácame.

Tarleton: Bože môj, prečo nie? Porovnáva nepomer ľudskej rasy; mení černocha v polo Angličana a Angličana v polo černocha.
Lord Summerhays: S hľadiska nešťastného Angličana, o ktorého tu ide, nie som s týmto procesom spokojný. Keby mi však bolo dopriate znova prežívať svoj život, zostal by som doma a precivilizoval by som seba.

Tarleton: Nezmysel, nebuďte sebec. Zvážte len, ako ste tam tých chlapov zdokonalili. Pozrite na španielske kráľovstvo! Prahanebný obrat pre Španielov, skvelý pre Južnú Ameriku. Všimnite si, čo pre Britániu vykonali Rimania! Prasklo to s nimi a zmizli, a pomyslite len, čomu nás naučili! Postavili nás vlastne na nohy; myslím, že tu na Hindheade sú zvyšky rímskeho tábora, zajtra vám ich ukážem. To je tá skvelá stránka imperializmu: je bez sebectva. Nenávidím takzvaných Maloangličanov; majú stále na mysli len Anglicko. Obmedzenci. Som pre všeľudský parlament, federáciu celého sveta. Čítajte Tennysona. (Zasa si sadne.) Potom je tu otázka vyživovacia.

Lord Summerhays (s obavou): Je nutné prediskutovávať túto otázku ešte dnes?

Tarleton: Vôbec, ale veľmi rád by som, aby ste poučili moje holúbätko, a povedali mu, že Jingiskhanci jedia pečený syr od rána do večera, a v tom je tajomstvo ich nezmerného zdravia a dlhého života.

Lord Summerhays: Nanešťastie nie sú ani nezmerne zdraví ani dlho živí. A opečený syr nejedia vôbec.
Tarleton: Tu to máme. A boli by zdraví a dožili by sa dlhého veku, keby ho jedli. Nakoniec hovorte si čo sa vám páči, len keď mi to morálne zabezpečí k večeri Waleského králika.

Lord Summerhays: Britská morálka v orechovej škrupine!
Tarleton (krajne rozveselený): Áno - haha! Akí sme to len pokrytci, však?

Z hry Misalliance (1909-1910) autor George Bernard Shaw

Mesaliance preložil do češtiny Karel Mušek
V r. 1919 vydalo Zátiší, knihy srdce i ducha