Dnes som mal tú česť prečítať si istú zaujímavú diskusiu. Asi to bude tak, že ľudia, ktorí postupne prichádzajú o väčšinu možností, ako dať ostatným ľuďom najavo, že sú lepší (krajší, väčší, farebnejší) ako ostatní (vzhľadom na pokročilý stav degenerácie ľudskej spoločnosti) nachádzajú novú možnosť ako sa popasovať s ostatnými príslušníkmi svojho druhu práve a napríklad v internetových diskusiách.

Lebo schovaný za pár symbolmi je každý o niečo... iný. Prinajmenšom odpadá základné úskalie konverzácie v reálnom čase, ktorým je nepremyslené hapkanie za radostných tónov súperovej hymny znejúcej z očí vedomých si dochádzajúcich argumentov protistrany.

Ale zahoďme na čas neproduktívne úvahy o pávích chvostoch avatarov skutočných bytostí, ktoré sa schovávajú za chvením pár elektrónov a pohliadnime na predmet diskusie, ktorá mi dnes večer priniesla malý fragment poznania a vyhnala ma z postele kam som sa uložil za účelom vychutnania si nezaslúženého spánku.

Išlo o cirkvi a smery a filozofie a podobné sračky, ktoré spoľahlivo vraždia ľudské bytosti už od dávneho pradávna.

Konkrétnejšie o naše slávne náboženstvá knihy aka Kresťanstvo, Islam a Judaizmus.

Hmm, rozmýšľam, rozmýšľam čo viac sa skrýva za stránkami tých ich kníh, než obrazy bezduchého vraždenia a zabíjania a podobne ako dnes v „civilizovanejšej“ dobe masovokomunikačné prostriedky, stavajú zažltnuté stránky na obdiv úspechy a slávu entít k ich cieľovej skupine príslušiacich.

Paviány vreštia, psi močia na lampy a barany do seba trieskajú hlavami, len ľudia vymysleli niečo lepšie. Pávy si ukazujú chvosty.

Nám stačí povedať: „Verím.“

A plot je ošťatý a ostatní snáď vedia. Aký ho mám veľký.

A keby aj nie, vždy môžeme v duchu tradícií dávnoveku pohladiť čepeľou blížneho svojho. Aby sme ho presvedčili o vlastnom úžase.

Je fajn niekam patriť. A hovoriť verím.

Len, trocha mi tam vadí... To slovíčko človek. Ľudský.

Chcelo by to nahradiť iným názvom.