"the battle against communism... must be joined... with strength and determination."
Každý si asi dokáže uvedomiť, že po finančnej stránke to nemohlo byť lacné prípadne zadarmo. Každá vojna niečo stojí a táto išla do peňazí stále viac a viac. K eskalácii konfliktu došlo v rokoch 1963 až 1969, teda z časti už aj za vlády prezidenta Richarda Nixona (1969-74). Ale nepredbiehajme. Táto vojna mala mnoho následkov. Ja sa budem venovať iba tým ekonomickým.
1. Vojna vo Vietname bola jednou z hlavných príčin pádu Bretton-Woodskeho menového systému (ďalej len BW) (budú vám možno tvrdiť niečo iné, ale neverte im). Len pre ilustráciu:
Pred vojnou vo Vietname disponovali USA najvačším množstvom zlata na svete. Ako asi všetci vieme tak v tom čase na základe práve spomínaneho BW bola väčšina svetových mien viac menej krytých touto komoditou. Financovanie tejto vojny malo za následok, že USA museli začať tlačiť viac zelených papierikov (M3), čo má samozrejme za následok pokles dôvery v samotnú menu - v americký dolár (USD). V roku 1970 krytie doláru zlatom pokleslo z 55% iba na 22%.
2. Vrátim sa k Fannie Mae. Od svojho založenia v roku 1938 bola táto spoločnosť súčasťou štátneho rozpočtu. V čase mieru to nepredstavovalo pre štát rozmerov akými sú USA žiadnu mimoriadnu záťaž. Naopak, v čase vojny obrovskú. Preto ju prezident L.B. Johnson hodil cez palubu - v roku 1968 bola Fannie Mae sprivatizovaná. Aj so všetkými výhodami, ktoré požívala pod štátnym vedením. Aby sa necítila osamotene tak v roku 1970 založili (a okamžite zapožičali súkromným vlastníkom) ďalšiu spoločnosť. Bola ňou The Federal Home Loan Mortgage Corporation (FHLMC) známou pod menom Freddie Mac. Obe patrili do úzkej skupiny spoločností nazývaných ako "podnikanie vo vákuu". Vďaka vládnej ochrane sa im umožnovalo a využivali tieto výhody:
- prístup na úverové linie prostredníctvom tzv. US Treasury
- oslobodenie od štátnych a miestnych daní z príjmov
- oslobodenie dohľadu zo strany Securities and Exchange Commission (SEC)
Samozrejme, že tieto dve spoločnosti samé o sebe nie sú výhradnými vinníkmi tejto krízy. K tomu je nutné uspôsobiť aj samotnú legislatívu. Na zákonodarcov bol vyvíjaný tlak tak ako zo strany ľavicových skupín tak aj zo strany médií a dokonca aj zo strany samotného FEDu.
Skúsim krátky opis všetkých troch spomenutých skupín (kto sa za nimi môže skrývať):
FED: "To dává národní bance téměř úplnou kontrolu nad národními financemi. Těch nemnoho, kteří rozumí tomuto systému budou buď tak zainteresováni na jeho ziscích, nebo tak závislí na jeho přízni, že z této třídy nevzejde žádná opozice... Velká masa lidí, duševně neschopná jej pochopit, ponese své břemeno bez reptání a možná i bez tušení, že tento systém je nepřátelský k jejich zájmům."
Rothschild
Médiá: V roku 1974 kongres vydal správu, v ktorej sa tvrdí, že podiel Chase Manhattan Bank v CBS vzrástol na 14,1% a v NBC na 4,5% (prostredníctvom RCA, materskej spoločnosti NBC). V tej istej správe sa vraví, že Chase Manhattan Bank vlastnila akcie 28-mich vysielacích spoločností. Po uverejnení tejto správy Chase Manhattan Bank získala 6,7% v ABC, avšak dnes môže byť toto percento oveľa vyššie. K získaniu vyznamného vplyvu na médiá stačí vlastniť 5% akcií! A to je len jedna z bánk. Koľko médii vlastnia tie ostatné? Kontrolujú spravodajské agentúry - Reuters atď.
Ľavičiari: "Whatever the price of the Chinese Revolution, it has obviously succeeded not only in producing more efficient and dedicated administration, but also in fostering high morale and community of purpose. The social experiment in China under Chairman Mao's leadership is one of the most important and successful in human history."
David Rockefeller 1973
Že Rockefellerovci inklinujú k ľavici dokazuje aj obraz V.I.Lenina namaľovaný Diegom Riverom v Rockefellerovom centre v New Yorku. Ten bol následne pre vlnu nevôle zničený v roku 1934.
Prvé legislatívne úpravy na nátlak spomínaných skupín boli zavedené v roku 1968. Prvým bol Fair Housing Act. Nasledoval v roku 1974 Equal Credit Opportunity Act a v roku 1975 Home Mortgage Disclosure Act. Za cieľ si kládli odstránenie diskriminácie na základe pohlavia, rasy, sexuálnej orientácie atď. pri poskytovaní úverov, v oblasti bankovníctva, poisťovníctva, pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, pri prístupe k zamestnaniu a dokonca aj v supermarketoch. Cieľom bolo teda odstránenie tzv. redliningu. Z iného uhľu pohľadu to nie je nič iné ako pozitívna diskriminácia, čiže afirmatívne akcie.
Tri vyššie spomínané "akty" nepriniesli kýžený efekt. Preto demokratický prezident Jimmy Carter (mimochodom nositeľ Nobelovej ceny) prišiel prakticky hneď po nástupe do úradu (1977) s Community Reinvestment Act, ktorý ešte postupne v rokoch 1989, 1992, 1994, 1995, 1999, 2005, 2007 a 2008 prešiel niekoľkými legislatívnymi a regulačnými (presnejšie bude asi deregulačnými - viď nižšie) zmenami. Napr. taký FED už ale požadoval prísne dodržiavanie tohto zákona. V prípadoch jeho nedodržania hrozili bankám vysoké pokuty. Samotný FED prišiel v roku 1992 s nasledovným - z publikácie {Closing The Gap:} A Guide To Equal Opportunity Lending od Federal Reserve Bank of Boston :
"A 1992 study of mortgage lending by the Federal Reserve Bank of Boston analyzed the effects of race on denial rates for blacks and Hispanics in the Boston metropolitan area. However, around the country, members of other racial and ethnic groups may also experience credit discrimination. For editorial purposes, it was necessary to select a single term to refer to underserved borrowers. In this publication, the terms “minority” or “minority group” are used to refer to borrowers, including blacks and Hispanics, who are not members of the dominant culture in a particular lending area."
Prípadne:
"Credit History: Policies regarding applicants with no credit history
or problem credit history should be reviewed. Lack of credit history should not be seen as a negative factor."
S postupom času sa ozývali hlasy, že tu niečo nie je v poriadku, ale zostali prakticky nevyslyšané. Dokonca, či to bolo z tábora demokratov prípadne republikánov sa ozývali po roku 2000 hlasy na možné riziká (uvediem niekoľko príkladov za vlády Georgea Busha). Jeho vláda 17 x žiadala v kongrese o zavedenie regulačného zákona a žiadala o autority s právom dohliadať na dve v tom čase súkromné spoločnosti operujúce na sekundárnom hypotekárnom trhu - na Fannie Mae a Freddie Mac. Viac menej bezúspešne. len pre ilustráciu:
2000 4x
2002 1x
2003 1x
Republikáni dokonca prišli s nasledovným:
"The politicization of Fannie Mae and Freddie Mac over the last decade seriously undermined the credibility of the organizations and prevented their restructuring and reform, with Democrats viewing any attempt at curtailing their behavior as an attempt at curtailing affordable housing. Between 1998 and 2008, Fannie and Freddie combined spent nearly $175 million lobbying Congress, and from 2000 to 2008 their employees contributed nearly $15 million to the campaigns of dozens of Members of Congress on key committees responsible for oversight of Fannie and Freddie. Those who opposed the restructuring of Fannie Mae and Freddie Mac were unwittingly helping to build a house of cards on risky mortgage backed securities."
Nižšie spomínaná správa (Sold out...), ale dokazuje, že ani republikáni neboli neviniatka. Z finančných "darov" šlo na ich kontá 55%. Na kontá demokratov šlo zostávajúcich 45%.
Ujo Alan Greenspan (šef FEDu od 11.8. 1987 do 31.1.2006), ale všetkých upokojoval!
"The notion of a bubble bursting and the whole price level coming down seems to me as far as a national nationwide phenomenon, is really quite unlikely...it is unrealistic to believe that housing prices will increase at the current rate, but as for a bubble, no way," povedal (v apríli 2003).
Keď už sa inak nedalo tak sa aspoň nabalíme, nie? Mnohé banky na tom však slušne zarobili. Napríklad newyorská Goldman-Sachs v roku 2007 slušne profitovala a dvom jej predstaviteľom Michaelovi Swensonovi a Joshuovi Birnbaumovi sa pripisuje zodpovednosť za obrovské zisky spoločnosti počas krízy v roku 2007 (Subprime mortgage crisis). Krízu vlastne zhoršili tým, že vytiahli zo systému miliardy dolárov. Minulý rok Goldman-Sachs podporoval 700 miliardovú pomoc a dokonca údajne podplatili členov senátu, aby požadovanú pomoc schválil. Ten istý Goldman-sachs, ktorý prepieral miliardy špinavých peňazí. Toto ale ani z ďaleka nie je všetko. Nebudem sa tu rozpisovať o tom ako po schválení pomoci išli niektorí "experti" na luxusné dovolenky, ako sa vyplácali dividendy
( Dr. N. Gregory Mankiw 11/2003, kde hovorí:
"All told, these estimates suggest that the reduction in conforming mortgage interest rates stemming from the GSEs falls well short of their funding advantage. The Congressional Budget Office estimates that only about half of the total subsidy provided to the GSEs gets passed on to homebuyers. What happens to the rest of the subsidy? The outcome is exactly what one would expect with a private company—it goes to executive compensation and to shareholder profits " ), zlaté padáky, platy,
prípadne po slovensky tunelovanie:
"Ešte raz Fannie Mae. V decembri 2006 boli CEO spoločnosti, hlavný finančný kontrolór a jeho predchodca obvinení z manipulácie s údajmi o výsledkoch spoločnosti s cieľom dostať vyššie odmeny. Zistilo sa, že za sedem rokov (1998-2004) si týmto spôsobom prilepšili o 115 mil. dolárov."
Z obliga nie sú ani ratingové agentúry: Generálny prokurátor amerického štátu Ohio Marc Dann:
"Niektorí ľudia zarobili peknú kopu peňazí na tom, že podviedli majiteľov domov a investorov. A ratingové agentúry (ďalej iba RA) zakaždým dostali šek na pekne tučnú sumu. Ony (RA) pestujú nielen symbolické vzťahy s investičnými bankami - bez ich pečiatky by banky nikdy papiere nedokázali predať."
"Rating určuje, ako sa dá balík cenných papierov predať na kapitálovom trhu." - Christina Bannierová
"Emitent môže znovu a znovu ísť za ratingovou agentúrou, a chodí za ňou až dovtedy, kým nedostane rating, o ktorý má záujem." - profesor Joseph Mason
"Z desiatich veľkých katastrof, ktoré sa odohrali v ostatných rokoch, agentúry nepredvídali ani jednu." - člen vedenia Nemeckej spolkovej banky Hans-Helmut Kotz. (pamätný je hlavne prípad Enronu).
Samozrejme nesmiem opomenúť ani slávny lobizmus. Noam Chomsky na základe práce ekonómov Johna Eatwella, Lancea Taylora (napísali knihu Global Finance at Risk - Ohrozené globálne financie), prípadne Deana Bakera dokázal ukázať prstom na architektov tejto krízy.
"Robert Rubin a Lawrence Summers, Clintonovi ministri financií, patria medzi hlavných architektov krízy. Summers silno intervenoval, aby zabránil akejkoľvek regulácii derivátov a iných toxických finančných nástrojov. Rubin, ktorý zastával tento post pred ním, bol úplne na čele útoku na Glass-Steagallov zákon, čo je silná irónia. Glass-Steagallov zákon chránil komerčné banky pred rizikovými investičnými formami, poisťovňami a podobne, čo v istom zmysle chránilo jadro ekonomiky. Zrušilo sa to v roku 1999, najmä pod vplyvom Roberta Rubina. Okamžite odstúpil z ministerstva financií a stal sa riaditeľom Citigroup, ktorá získala na zrušení toho zákona tým, že expandovala a stala sa „finančným supermarketom", ako ju nazvali. A aby bola irónia (alebo tragédia, ak chcete) ešte väčšia, Citigroup teraz dostáva obrovské subvencie z peňazí daňových poplatníkov, len aby sa udržala pokope, a len nedávno v posledných týždňoch ohlásila, že sa rozpadá. Opäť sa pokúsi ochrániť svoje komerčné bankovníctvo pred rizikovými bočnými investíciami. Rubin odišiel v hanbe - nesie za to veľkú časť zodpovednosti. No je jedným z hlavných ekonomických poradcov Baracka Obamu. Ďalším je Lawrence Summers, a jeho protežant Tim Geithener je ministrom financií."
V čase prezidentovania Georgea W. Busha posilnil finančný sektor svoju politickú moc cez osobu Henryho Paulsona, ktorý pracoval do roku 2006 v Goldman Sachs. Prednedávnom vyšla správa od autorov (nemá cenu menovať všetkých) Roberta Weissmana a Jamesa Donahuea pod názvom Sold Out - How Wall Street and Washington Betrayed America (Vypredané - Ako Wall Street a Washington predali (presnejšie by asi bolo zradili) Ameriku.
Dokument na 231 stranách postupne popisuje:
-Finanční sektor investoval v posledních desetiletech více než pět miliard dolarů na nákup politického vlivu ve Washingtonu.
-Pro finanční sektor pracovalo na 3000 lobbistů, kterým se dařilo prosazovat deregulace a politická rozhodnutí vedoucí k současnému finančnímu kolapsu.
-Vládní regulační a ochranné orgány, kongres i vládnoucí špička strávily na základě oboustrannosti posledních třicet let nemalou část svého času nepřetržitým nahlodáváním regulačního systému, který bránil finančnímu sektoru následovat své nejhorší instinkty.
-Mezi lety 1998 až 2008 přispěly investiční firmy z Wall Street, komerční banky, hedgeové fondy, realitní firmy a konglomeráty pojišťoven politikům částku 1,725 miliardy a dalších 3,4 miliardy utratili za lobování – masivní finanční síla zaměřena na odstranění federálních regulací.
-Například makléřské firmy investovaly v kampaních politiků více než 504 milionů dolarů a dalších 576 milionů do lobbování; komerční banky darovaly na kampaně 154 milionů a investovaly 383 milionů do oficiálně registrovaných lobbingů.
Individuální firmy utratily desítky milionů dolarů každá. Za poslední dekádu utratila Goldman Sachs více než 46 milionů na nákup politického ovlivňování, Citigroup více než 108 milionů a nyní už zkrachovalá Merrill Lynch 68 milionů.
-Zpráva dokumentuje tucet jednotlivých deregulačních rozhodnutí, které ve své součinnosti vedly k finančnímu kolapsu.
1. Repeal of the Glass-Steagall Act and the Rise of the Culture of Recklessness
2. Hiding Liabilities: Off-Balance Sheet Accounting
3. The Executive Branch Rejects Financial Derivative Regulation
4. Congress Blocks Financial Derivative Regulation
5. The SEC’s Voluntary Regulation Regime for Investment Banks
6. Bank Self-Regulation Goes Global: Preparing to Repeat the Meltdown?
7. Failure to Prevent Predatory Lending
8. Federal Preemption of State Consumer Protection Laws
9. Escaping Accountability: Assignee Liability
10. Fannie and Freddie Enter the Subprime Market
11. Merger Mania
12. Rampant Conflicts of Interest: Credit Ratings Firms’ Failure
-Další přestupky, které vedly k finanční krizi, zahrnovaly zákazy regulovat finanční deriváty a nahrazovaly je dobrovolnými regulacemi pro velké, a zrušení regulačních bariér mezi komerčními bankami a investičními bankami.
„Zpráva popisuje krok za krokem, jak se Washington systematicky podřizoval přání Wall Street.
Programy z doby velké deprese, které by zabránily finančnímu kolapsu, byly zrušeny, zastaveny či odmítnuty, a varování těch, kteří viděli přicházející katastrofu, byla utopena v moři politických peněz.
Amerika byla zrazena a my platíme vysokou cenu – biliony dolarů – za tu zradu.“
Harvey Rosenfield
Aj napriek týmto miliardovým vysávačkám zo systému bolo ešte nutné pripojiť rozbušku (pripraviť špendlík), aby bola bublina pripravená prasknúť. Nebolo ním nič iné ako pamätný deň 11. September 2001 (Dokonca boli útoky 9/11 údajne financované niekoľkými US bankami a poisťovňami ako Citibank, Goldman Sachs, poisťovňa AIG...) Pred týmto dátumom americká ekonomika smerovala do peknej depresie. Po tomto dátume mohol FED pristúpiť k zníženiu referenčnej úrokovej sadzby na úroveň 1% a tým sa pokúsiť o oživenie ekonomiky, ktoré sa aj dostavilo. Adekvátne s tým znížili úrokové sadzby aj komerčné banky. Mnoho (väčšinu) žiadateľov o úver zároveň naviedli na úver s variabilným úročením, ktoré je v Amerike IN už asi 20 rokov. Lacné úvery boli k dispozícii až do roku 2003, kedy FED začal po 0,25% zvyšovať referenčnú úrokovú sadzbu až na úroveň 5,25% v roku 2007 na čo samozrejme opäť reagovali aj komerčné banky.
Pre vysvetlenie ako to funguje:
"Predstavte si, že niekto zarobí ročne 10 000 EUR a zoberie si úver vo výške 100 000. Ak sú úroky 4%, jeho ročná splátka by mohla byť 6 500 EUR. Ale keď úroky narastú na 8% platí už ročne 10 500 EUR. Aj keď sa medzitým jeho plat trocha zvýšil, musel by žiť už len zo vzduchu."
Siegfried Fatzi
"Bankovníctvo sa stalo doslova kľúčovým bodom riadenia ekonomiky, a to prostredníctvom manipulácie s úrokovými mierami. Vykladači hviezd vo Whitehall a Federal Reserve sa na zasadnutiach svojich rád usilujú kráčať po neexistujúcom visutom lane spájajúcim rast a recesiu, pričom uvažujú o štvrtinkách percentuálnych bodov úrokových mier. Alan Greenspan, predseda Federal Reserve (bývalý), okúzľujúco hovorí o tom, že jeho úloha spočíva v regulovaní americkej ekonomiky prostredníctvom prispôsobovania úrokových mier, a to tak, "len čo sa párty začne, on im odoberie šampanské". Biznismeni na celom svete so zatajeným dychom počúvajú každé jeho slovo a lámu si hlavu nad tým, aké rozhodnutie prijme. Toto je najvážnejší bod obžaloby súčasného finančného systému, keď jedno kolísajúce číslo v jednom počítači na jednej ulici v jednej krajine má možnosť dominovať nad ekonomikou celej planéty.
Posledným prvkom ekonomickej teórie týkajúcej sa bankovníctva a zásoby peňazí je aplikácia úrokových sadzieb. Pohyblivé úrokové sadzby sú využívané na ovplyvňovanie tempa poskytovania bankových úverov a taktiež ako nástroj zasahujúci takmer celú oblasť riadenia ekonomiky. Teoretická škola, z ktorej vzišla táto ekonomická politika sa nazýva Chicagská a jej priekopníkom je Irving Fisher, neskôr sa v nej angažoval Milton Friedman. Je to ideológia, ktorá má úplne dominantné postavenie v súčasnom ekonomickom myslení.
Jej filozofia je založená na úplnom uvoľnení trhu pri súčasnom úsilí ovplyvňovať celkovú činnosť hospodárstva riadením jeho peňažnej zásoby formou znižovania alebo zvyšovania úrokových mier, čo podporuje branie úverov resp. od neho odrádza, v dôsledku čoho sa urýchľuje resp. spomaľuje tvorba nových peňazí a tým aj rast ekonomiky. Nízke úrokové miery povzbudzujú priemyselné investície a spotrebiteľské úvery a vedú k rastu peňažnej zásoby. Vysoké úrokové miery zasa odstrašujú tých, ktorí by si chceli požičať, v dôsledku čoho dochádza k spomaleniu rastu peňažnej zásoby. To, že touto metódou ľudia a firmy splácajúci svoje dlhy sú zrazu postavení pred hotovú vec platiť navyše neraz obrovské sumy úrokov s jediným účelom, aby sa takto odradili ďalší záujemcovia o úvery, je obrovská nespravodlivosť, ktorú si však v atmosfére posvätnej bázne obklopujúcej túto ideológiu nikto neuvedomuje.
Práve vtedy, keď sa ekonomika rozbieha, keď sa investuje, vytvárajú sa pracovné miesta, produkcia a prosperita sa zvyšujú, považuje sa za prehriatu a zjavuje sa veľký strašiak - inflácia. A jediný spôsob, akým si moderná ekonomika dokáže poradiť s finančným fenoménom, ktorý žiadni ekonómovia nemajú radi - čiže s infláciou - je zahatať prílev peňazí, vďaka čomu celá ekonomika upadná do recesie a miliónom ľudí prináša strádanie.
Táto metóda regulácie bánk, inflácie a peňažnej zásoby je bezpochyby účinná. Je však účinná asi tak ako je účinné ťažké kováčske kladivo pri rozkrajovaní pečeného kurčaťa. Ekonomika, ktorej peňažná zásoba je závislá od požičiavania, pripútaná k finančnému systému, v ktorom zadlženosť i peňažná zásoba musia logicky stúpať, je trestaná práve za zadlžovanie sa, ku ktorému bola donútená.
Mnoho ľudí a firiem, ktorí sa vzali úvery, krachuje, ich domy sú exekučne privlastňované, firmy sú ruinované a milióny ľudí je vyhadzovaných z práce pre recesiu, do ktorej upadla ekonomika."
Michael Rowbotham: Smrteľné zovretie
Raz darmo, Master of the Universe! Potom sa ale nemôžu čudovať, že prakticky v tom istom čase prichádzajú o strechu nad hlavou tisícky rodín, že sa zakladajú stanové mestečká, že sa tisíce ľudí sťahuje do Kanady a, že v Detroite dostanete dom za 1USD.
Stanové mestečko v centre Rena (Nevada)
Jeden z najkrajších domov (8111 Traverse) v bloku vzdialený len niekoľko blokov od Detroit City Airport stál v novembri 2006 65 000 USD. V auguste 2008 trvalo Bearing Group celých 19 dní kým našla kupca za 1 USD.
Andrew Neff pracoval 25 rokov na Wall Street. Z toho 20 rokov pre Bear Stearns. Údajne sa za ten čas naučil mnoho. V októbri 2008 sa na adresu už prebiehajúcej krízy vyjadril:
"Krach Bear Stearns mi ukázal, kto to má v skutočnosti naozaj pod kontrolou: Boh. Bolo to súčasťou Božieho plánu. Môžete byť naštvaný na Boží plán, ale to na tom pláne nič nemení."
No nezverte im svoje peniaze!?
Komentáre
zaujmave
Myslim, ze si toho napisal dost