Akoby práve z kúpela vyšla Batšeba.

A som to ja. Ja trochu sama,

ešte viacej s tebou.

Nedôverujem láske,

ktorá mi nemôže byť chlebom.

S tebou budem mať ustlané

na tŕnistej ruži.

S tebou sa budem prepadať

do čoraz strmších úžin,

kde iba bolesť nadstavuje sitá.

Vyhrocuje sa pýcha.

Líštička, v žite skrytá...

Samota je vždy strašná, úprimna,

vraždí ma pravdou,

matne sa číri v mojich hlbinách,

je čierna škvrna, vyzvonená v splne.

S tebou budem mať ustlané

samé tŕnie.

Zimu a samé tŕnie.

Nechcem byť iba nahá Batšeba...